Ďalší v poradí vydarených koncertov v Randali, pribudol koncert kapiel Catastrofy, Penx a Sign, ktorý sa konal minulý piatok (23.1.2009). Tri bratislavské kapely, z toho dve thrash metalové a jedna heavy - power, dokázali pritiahnuť síce menej ľudí ako som si myslel, že príde, ale akcia to bola naozaj pekná. Pri vstupe mi bolo jasne, že návštevnosť určite nebude taká, ako na poslednej akcii na ktorej som v tomto klube bol. Ľudí mohlo byť na celom koncerte dokopy tak 150 - 180, ale atmosféru pre kapely vytvorili tak, akoby ich tam bolo dvojnásobne.

Začalo sa hrať takmer na čas, čo ma dosť potešilo. Ako možno sami viete tak na bratislavských koncertoch je to takmer nemožné. Prvá sa na doskách Randalu zjavila kapela, ktorá bola v ten večer najmenej početnejšou, najmladšou a najmenej skúsenou čo sa týka koncertov. Bratislavskí thrasheri Catastrofy sa od začiatku zdali vo veľmi dobrej nálade a tú si udržiavali po celé ich vystúpenie. Trojčlenná formácia hrajúca old-school thrash metal (aspoň tak by som to nazval ja) ma zo všetkých účinkujúcich prekvapila asi najviac. Chalanov som mal možnosť vidieť hrať takmer už pred rokom a od vtedy sa vskutku zlepšili. Veľmi dobre na mňa pôsobil bassman, ktorý zároveň aj spieva štýlom Tom Araya a pohybmi po pódiu naozaj nešetril. V speve ani v base som nejaké väčšie zaváhanie nepočul a basu bolo z miesta kde som stál počuť veľmi dobre. Gitarista tak isto pôsobil uvoľnene a na gitare vypletal jedna radosť. Čo sa týka bicích, bubeník mal dosť rovnakých pasáži ktoré sa v songoch často opakovali a miestami vypadával z tempa a nie vždy mu všetko vyšlo. Ale čim dlhšie kapela hrala, tým sa mi zdal byť bicman istejší. Ku koncu predviedol niekoľko pekných brejkov. Catastrofy odohrali ich najznámejšie pecky, ako Miracle Suicide. Ku koncu obecenstvo potešil ešte známy cover od Sabbathov, song Paranoid. Po peknom vystúpení Catastrofy, sa na pódium začali zvučiť tak isto thrash metal hrajúci Penx.

Ich štýl by som nazval ako moderný thrash. Penx mal v tento večer okrem koncertu prichystaný aj krst ich nového albumu. Kapela vybafla na publikum hneď so začiatku tvrdou pílou a ňou nabudili publikum do ešte väčšieho vytrženia. Kde tu sa skupinky aj rozhodli trocha zapogovať si a dosť ľudí podporovalo svojich miláčikov aj headbangovaním. Set list Penxov bol zložení čisto z vlastných skladieb, ktoré môžete nájsť na ich novom albume “Burn in Agony“. Nechýbala ani balada “Ballad of ...“, či dokonca inštrumentálna skladba “Between Us“. Tieto dva songy sa vyznačovali peknými gitarovými sólami. V istých momentoch sa mi spev do niektorých pasáži nehodil, ale inak bol dosť presvedčivý, tak isto ako celá kapela. Po odohratí zhruba piatich skladieb kapela uviedla na pódium svojho krstného otca a zároveň aj človeka, ktorý sa na albume podieľal ako producent. Nebol to nik iný ako spevák bratislavských Castaway, Mayo. Po jeho príhovore, v ktorom “krstnému synovi“ zaželal len to najlepšie a stručne opísal aj pocity z nahrávania, pokrstil cédečko. Myslím že svätenou vodou bola vodka VO35 alebo nejaký podobný ekrazit. A tak po celej ceremónii, krstný tata odišiel za potlesku fandov z pódia. Kapela odohrala ešte zvyšné tri, štyri skladby a potom sa rozlúčili s Randalom a slušne uvítali ďalšiu kapelu. V najbližšej dobe sa môžete tešiť na recenziu nového alba Penx, ktorú na našich stránkach nájdete už čoskoro.

Ako posledný, sa už finálne doplnenému klubu predstavila už stálica bratislavského undergroundu, Sign. Kapela už pred koncertom avizovala že pôjde o ich posledný koncert, nakoľko polovica členov odchádza. Sign pripravil pre ľudí pestrý program, v ktorom predstavili kapelu od dnešnej podoby až po tú, v ktorej začínali. Jadro kapely, čiže gitaristi Roman a Igor, basák Ľubo a bubeník Robo, sa nemenilo. Prvé skladby vlastnej tvorby, odspievala už tiež bývala speváčka Aďa. Tá mala v tento večer vynikajúcu formu. Jej mocný hlás ktorý vie potiahnuť oboma smermi ba aj do chrapčáku, mi maximálne do songov Signu vyhovoval. Je škoda že z kapely odišla. Po nej sa predstavil spevák Maťo, ktorý v kapele účinkoval veľmi krátko a tak isto krátke bolo aj jeho vystúpenie na pódiu v tento večer. Myslím že s kapelou odohral len jednu skladbu. Maťa prišiel vystriedať pôvodný spevák Peťo a ten odspieval s kapelou dokopy 8 songov, ktoré tvorili covery od Helloween, Iron Maiden a Avantasie. Peťo bol v kapele od jej začiatku a myslím si, že sa do nej hodil najviac, aj ako osobnosť, aj ako spevák. Väčšinu koncertu odohral klávesák Vlado. Svojimi “trefnými“ poznámkami do mikrofónu, ktorý tam mal zrejme len z toho dôvodu aby ich mohol sypať jednu za druhou, (žiaden backvokal som totiž z jeho strany nezaznamenal) mi úprimne liezol na nervy a myslím že som nebol sám. Verím, že niektorých zúčastnených aj pobavil, ale podľa mojej mienky to bolo vrcholne nevhodné a miestami aj trápne. Vlada vystriedal na dva songy prvá klávesáčka kapely, Mirka a takisto si prišiel zahrať covery aj Dano, ktorý patril do zakladajúceho kvarta. Sign sa po vyše hodinovom vystúpení rozlúčil s fanúšikmi, na záver dosť ťažkou skladbou (najmä pre speváka), od Maidnov “Run to the Hills“.

Celkovo akciu hodnotím ako podarenú a trojici gitaristov Signu držím palce, aby našli tých správnych ľudí na voľné posty. Kapele Penx chcem za celý tým Boogiesoundu popriať všetko dobré, nech má nové CD u ľudí úspech a dúfam že budú naďalej robiť kvalitnú muziku. A nakoniec chalanom z Catastrofy želám veľa dobrých akcií a dúfam, že čoskoro nahrajú aj oni poriadnu thrashovu rúbanicu.

Zima bohatá na kvalitné koncerty zrejme nemá konca kraja. Ďalším dôkazom, ktorý to potvrdzuje bol večer 20.1.2009, kedy sa v bratislavskej Dúbravke zišli hneď 3 veľké zabehnuté mená svetovej extrémnej metalovej scény.Američania Deicide, švajčiarský Samael a Vader z Poľska.
Koncert sa konal v dúbravskom kultúrnom dome, ktorý už prežil do týchto dní možno aj niečo vyše stovky metalových koncertov. Posledný rok-dva sa v ňom však skoro žiadna štýlovo spriaznená akcia nekonala. Zrejme tam správca po určitých zlých skúsenostiach uvalil na metalové koncerty embargo. Usporiadateľ má u mňa poklonu, že sa mu podarilo pre takúto výnimočnú udalosť priestory kulturáku vybaviť. Snáď sa to dá brať ako prísľub do budúcna a dočkáme sa tam ďalších a ďalších koncertov.
Hneď ako som si už z diaľky všimol pred DK postávajúce desiatky ľudí, zaliala ma vlna nostalgie z tých všetkých „doombrafských“ koncertov, ktoré som absolvoval. Po vstupe dnu sa tento pocit ešte umocnil. Skoro všetko bolo ako po starom až na ten rozdiel, že toľko ľudí pokope som tam teda ešte nezažil. Trojica resp. štvorica headlinerov bola zrejme ozaj silným lákadlom pre slovenských fanúšikov. Podľa mojich informácií bolo v ten večer v DK Dúbravka niečo vyše 800 platiacich divákov! Vzhľadom na (ne)návštevnosť metalových koncertov na Slovensku je to viac než úctyhodné číslo. Kapacita priestorov je asi zhruba práve na takýto počet návštevníkov dostatočná. Neboli nikde žiadne tlačenice a zároveň človek na každom kroku narazil na známu tvár. Prišli ľudia z iných miest Slovenska ako aj z okolitých krajín.

Po mojom príchode do sály práve začínala svoj set pre mňa neznáma americká banda Order of Ennead. Ihneď som vedel, že je zle. Z pódia sa valil obrovský chuchvalec zvuku, v ktorom sa dalo nájsť všetko možné len nie jednotlivé nástroje. Štuple v ušiach síce trošku pomohli, no stále to bol jednoliaty bodrel. Nebola to však určite chyba výhradne na strane zvukárov. Svoje spravila aj kapela, ktorá hobľovala zbesilý black-death, v ktorom sa ťažko hľadajú nejaké konkrétne hudobné linky. Pri prvom sóle som však zbystril pozornosť. Malého Japončíka, ktorý hral na skoro rovnako dlhú Gibson gitaru ako je on sám, sa dá bez pochýb označiť za profíka. Pri každom svojom výstupe podišiel dopredu na kraj pódia a naložil bleskurýchle behy s krásnym čitateľným soundom, ktorý sa vynímal nad zbytkom kapely. Mal som počas ich vystúpenia dojem, že bubeník sa snažil hrať až na hranici svojich možností a často mu najmä pri klepačkách kolísalo tempo. Zatiaľ teda nič moc aj keď sa jednalo „len“ o predkapelu.

Nasledovali death-thrashoví Švédi Devian. Podľa toho, čo som počul, tak dosť sa o nich pred koncertom hovorilo. Ľudia boli zvedaví s čím príde naživo bývalý frontman Marduku v rámci tejto relatívne mladej formácie. Hneď po ich nástupe na pódium bolo jasné, že väčšina kapely má už čo-to za sebou. Bubeník bol o niekoľko tried vyššie ako z predchádzajúcej kapely. Musím im pochváliť image. Bolo vidno, že si na ňom dali vyslovene záležať a pôsobili ako jednoliaty celok. Ich tvorba bola pre mňa záživnejšia ako Order of Ennead. Mal som však dojem, ako keby sa chceli zapáčiť, čo najširšiemu spektru fanúšikov extrémneho metalu a „snažili sa sedieť na viacerých stoličkách zároveň.“ Či to je na škodu alebo nie, nechám na posúdenie každého. Zvuk kapely bol zhruba rovnako zlý ako doteraz. Basa suverénne vytŕčala ponad ostatné nástroje a úplne prekryla rytmické gitary, ktoré sa dali akurát tak iba tušiť. Dve veci mi utkveli v pamäti - šialený výraz v tvári frontmana Legion-a . Neviem, či to bolo prirodzené alebo to bola súčasť show. Ďalšou vecou bol jeho pokus o stagediving, ktorý sa však skončil priamo na podlahe. :D Nenechal sa však odradiť prvotným neúspechom a skúsil si to ešte párkrát, no to ho už našťastie diváci podržali. Počas Devianov aj publikum pekne ožilo. Kapele sa podarilo riadne nakopnúť divákov pre trojicu hlavných hviezd večera.

Zlý zvuk si vybral svoju daň a tak som sa musel ísť spamätať na hodnú chvíľu von. Povedal som si, že obetujem tých pár songov od Samael. Na moje nemilé prekvapenie po vstupe do sály hobľovali Vader. Zvuk bol stále nič moc, ale pri Poliakoch sa jednoznačne pohol smerom k počúvateľnosti. Ich tvorbu som poznal len veľmi povrchne a v podstate to bolo pre mňa niečo úplne nové. Od prvého tónu, čo som zachytil, bolo jasné, že na pódiu stoja absolútni profesionáli. Z celkovo vysokej úrovne kapely ešte viac vytŕčal frontman Piotr. Jeho rokmi neskutočne vyspievaný vyrovnaný hlbší growling sa veľmi príjemne počúval. K tvrdým rýchlopalným riffom sedel dokonale. Pred Piotrovou schopnosťou koordinovať spev a mimoriadne náročnú hru môžem dať jedine klobúk dolu. Na to, že pred pár mesiacmi prešiel vo Vaderi personálnymi zmenami každý hudobnícky post (samozrejme okrem frontmana), hrali až neuveriteľne zohrato. Kapela ponúkla minimálne na 120% odohraný set, ktorý (súdiac podľa reakcií publika) pozostával zo samých koncertných hitov. Konečne sa aj dav pred pódiom roztancoval do zbesilého moshu, tak ako to na death-metalových koncertoch má byť. Po koncerte sa celá kapela ochotne fotila a kecala s fanúšikmi. Bol z nich cítiť veľký nadhľad a srdečnosť. Žiadnu pózu ani nič podobné by ste u nich nenašli.

O kapele Samael som už podľa škatuľky vedel, že to nebude nič pre mňa, no je to známe meno, tak som bol predsalen trochu zvedavý, čím že si to získali také postavenie na scéne. Zvuk bol asi práve počas Samael najlepší (z toho najhoršieho) z celého večera. Hneď od začiatku bolo zrejmé, že nevsadili len na obsah ale aj na formu. Tlmené svetlá, tajomné habity, klávesák-bubeník v jednej osobe. Hypnotické-elektronické rytmy a miestami až chytľavé melódie a netradičná atmosféra. To boli zbrane, ktorými Samael útočili na zmysly poslucháčov. Prvé 2-3 skladby to fungovalo aj na mňa, ale postupne to už prestávalo stačiť a ich vystúpenie som si len pasívne odpozeral. Pozornosť na seba strhla akurát ešte pred záverom skladba Slavocracy, ktorá jednoducho má gule. Publikum sa ale výborne bavilo, takže všetko bolo v najlepšom poriadku.

Od amerických legiend Deicide som iba povinne zhliadol pár skladieb. Bola to presne tá brutálna odnož death-metalu, ktorú nedokážem ani len počúvať. Práve počas ich vystúpenia však praskala hala vo švíkoch. Kotol v publiku pracoval na plné obrátky. Kapela hrala ako o život a technicky veľmi našliapane a presne(info z druhej ruky - vraj boli viac než pripití). Ľudia sa bavili, čiže objektívne nemám čo vytknúť.

Z koncertu som odchádzal so super pocitom, že sa v ten večer zišlo v dúbravskom kulturáku také množstvo ľudí. Snáď sa teda DK Dúbravka znovu preberie k životu, tak ako sa to poslednú dobu podarilo návštevnosti na koncertoch. Opäť niekedy nabudúce...

Nórsky spevák Jorn Lande (v minulosti pôsobil v kapelách Masterplan, Ark či Millenium) vstúpil v novembri do štúdia, aby odštartoval nahrávanie nového sólového albumu "Spirit Black", ktorý by mal vyjsť v Júni cez Frontiers Records. Jorn nedávno vydal DVD "Live In America", ktoré v Európe vyšlo 23. januára.

Súvisiace články: "Jorn vydáva nové DVD"

Švédska metalová kapela In Flames zverejnila zastávky turné po východnej Európe. Turné sa uskutoční na prelome marca a apríla a jeho súčasťou je aj koncert v Košiciach (2.4.2009 - Jumbo). Komentované kapelou: "Ešte sme nevystupovali vo väčšine krajín východnej Európy a skutočne sa na to tešíme. Dúfam, že počas turné uvidíme veľa nových tvári a nových miest." Kompletný zoznam zastávok si môžete pozrieť nižšie.

Mar. 25 - Zagreb, Croatia - Tvornica Club
Mar. 26 - Linz, Austria - Posthof
Mar. 27 - Maribor, Slovenia - STUK Sporthall
Mar. 28 - Belgrade, Serbia - SKC
Mar. 29 - Sofia, Bulgaria - [to be announced]
Mar. 30 - Bucharest, Romania - Arenele Romane
Apr. 01 - Budapest, Hungary - Petofi Czarnok
Apr. 02 - Kosice, Slovakia - Jumbo
Apr. 04 - Prague, Czech Republic - Folimanka
Apr. 06 - Warsaw, Poland - Pogresja

foto:www.inflames.com

Enslaved získali prestížne ocenenie v kategórii "Metal" v nórskom ekvivalente Grammy zvanom Spellemann awards. Stalo sa tak už po tretí raz za posledných päť rokov. Show sa konala v sobotu 24. januára v Osle.

Okrem Enslaved boli na cenu nominované aj kapely Benea Reach s albumom "Alleviat" a Keep Of Kalessin s albumom "Kolossus".

Enslaved túto cenu v minulosti prebrali aj za nahrávky "Ruun" (2006) and "Isa" (2004).

Britská doom metalová legenda My Dying Bride zverejnila podobu obálky nového albumu (jej podobu si môžete pozrieť nižšie). Nahrávka bude niesť názov "For Lies I Sire" a vyjde 23. marca cez Peaceville Records.







Tracklist:

01. Fall With Me
02. My Body, A Funeral
03. The Lies I Sire
04. Bring Me Victory
05. Echoes From A Hollow Soul
06. ShadowHaunt
07. Santuario Di Sangue
08. A Chapter in Loathing
09. Death Triumphant

Obal albumu:


Druhý januárový piatok sa v bratislavskom Randal Clube konal koncert, snáď jednej z najznámejších, Slovenských, revival kapiel. Intrepid mal v tento večer vystúpiť v súčasnej zostave a ako support si zavolali českú death/deathcore pílu Smashed Face. Už v prvom momente ako som zbadal nádvorie klubu, mi bolo jasné, že na tento koncert som sa netešil ani zďaleka sám. Rada čakajúcich ľudí stála až vonku, zhruba asi päť metrov od vstupných dverí a tak som sa po zhruba 15 minútovom posúvaní dostal konečne dnu.

Po zhliadnutí toho, ako ďalšia fronta ľudí stojí smerom k šatni, som sa rozhodol že bundu nechám asi na sebe. V tom momente sa česká drtička už len do pripravovala s poslednými zvukovými úpravami. Tých pár sekúnd mi stačilo na to aby som zistil o aký štýl ide, nakoľko to bolo veľmi jednoznačné. Na chvíľku bolo ticho, no a potom vyšla celá, 5 členná kapela na pódium. Po krátkom príhovore začali hrať a poviem Vám že taký masaker som naživo ešte nevidel. Ich štýl by som zaradil asi do “Brutal Grindcore“. Je pravda že hudbu tohto žánru osobne veľmi nepočúvam a nechodím ani na takéto koncerty, ale Smashed Face boli naozaj vo svojom štýle na úrovni. Songy hrali takmer všetky zo svojej tvorby, plus na záver pridali ešte jeden cover od amerických Hatebreed. Hrali takmer 45 minút, čo mi teda bohato stačilo a zdalo sa mi že aj väčšine ľudí. Inak kapela šlapala dosť dobre, len sa mi zdalo že spev bol prvých 10 minút veľmi prenikavo nazvučený. Škoda že ich bratislavské publikum, respektíve Intrepid publikum neprialo tak, ako by si kapela zaslúžila. Po ich odchode z pódia nastalo prezvučovanie kapiel. Hneď ako vystúpil frontman Intrepidu na pódium, ozvalo sa burácajúce publikum na pozdrav. Chalani sa motali po pódiu dosť dlho, nakoľko nastalo veľa komplikácií ako: utrhnutý zámok na gitarový pás, pokazený gitarový stojan na akustickú gitaru a podobne. Po ich príprave nasledovala ešte taká menšia pauza, približne trvajúca zhruba 20 minút a to nepreháňam. Ticho na pódiu prerušil až bubeník, ktorý vyšiel na pódium aby dal zvukárovi povel, že ,,Intro môže začať“. Po tých slovách opäť zmizol do šatne.

Pri slove “Intro“ ma napadla len jediná možnosť, ktorú mohla použiť Metallica Revival band a ňou bolo už dobre známe intro “Ecstasy of Gold“ pôvodne od talianskeho skladateľa Ennia Morriconeho. Po tomto úvode nasledovala vec z nového albumu Metallica, skladba z názvom “That Was Just Your Life“, ktorú obecenstvo napodiv už zdá sa dobre poznalo. Po tejto skladbe si už presné poradie setu žiaľ nepamätám, ale s istotou môžem tvrdiť, že v ten večer odzneli najznámejšie pecky z tvorby americkej legendy. V podaní Intrepidu boli zahrané na veľmi vysokej úrovni čo sa týka nástrojov. Čo ma sklamalo tak to bol spev, ktorý som čakal aspoň raz tak dobrý. Možno to bolo tým, že som počul veľa chvály na približovanie sa spevu frontmana Intrepidu k originálu a čakal som že to bude na 99% to isté ako spieva James Hetfield. Každopádne to bolo prvý krát čo som videl a počul Intrepid naživo a možno som na nich už počul toľkej chvály že som od toho naozaj čakal úplnú Metallicu. Čo sa týka skladieb tak najviac mi utkveli v pamäti Creeping Death, Battery, Memory Remains, The Unforgiven, Master of Puppets, For Whom The Bell Tolls. Veľmi dobre na mňa pôsobil bubeník ktorý hral mnoho songov precítenejšie ako maestro Ulrich sám. Od chalanov by som si určite rád na najbližšom koncerte vypočul skladby ako Of Wolf and Man, Fight Fire With Fire, Blackened či Dyers Eve. Ich vystúpenie sa mi veľmi páčilo, takisto aj celý večer v Randal Club-e.

23. marca 2009 vydá švédska post-metalová kapela Cult Of Luna prostredníctvom labelu Earache Records DVD s názvom "Fire Was Born". DVD bude okrem záznamu koncertu z Londýna, ktorý bol zachytený 1. júla 2008, obsahovať aj materiál zahŕňajúci odpovede Johannesa Perssona (gitara) a Andersa Teglunda (klávesy) na otázky fanúšikov z celého sveta. Na DVD sa budú taktiež nachádzať videoklipy k skladbám "The Watchtower", "Leave Me Here" a "Back To Chapel Town".

Kapela sa v marci vydáva na európske turné, v blízkosti Slovenska sa však nezastavia. Trailer k DVD a kompletný zoznam zastávok turné nájdete nižšie.

Mar. 10 - Recyclart - Brussels, Belgium
Mar. 11 - Kulturfabrik - Luxembourg, Luxembourg
Mar. 12 - Noumatrouff - Mulhouse, France
Mar. 13 - Cartonnerie Cabaret - Reims, France
Mar. 14 - Epicerie Moderne - Lyon / Fezin, France
Mar. 15 - Havana - Statut - Toulouse, France
Mar. 16 - El Loco Club - Valencia, Spain
Mar. 17 - Kafe Antzokia - Bilbao, Spain
Mar. 18 - LA 2 - Barcelona, Spain
Mar. 19 - La Sala Live!! - Madrid, Spain
Mar. 20 - Abatoires - Cognac, France
Mar. 21 - Grand Mix - Tourcoing, France
Mar. 22 - Elysee Montmarte - Paris, France

Trailer DVD:


Kapela Placebo ohlásila príchod nového, zatiaľ nepomenovaného albumu. Jeho vydanie možno očakávať v júni.

Novinkou na tomto albume bude najmä spolupráca s novým bubeníkom – Steveom Forrestom. Nahradil Stevea Hewitta, ktorý kapelu opustil po 11 rokoch hrania.

Producentom albumu je David Bottrill. Album bude nasledovníkom Meds, ktoré vyšli v roku 2006. Placebo zároveň podpísali zmluvu s vydavateľstvom [PIAS].

Frontman Brian Molko sa vyjadril, že si veľmi váži záujem vydavateľstiev spolupracovať s jeho kapelou, navyše po 12 rokoch ich existencie. Takisto povedal, že [PIAS] je pre Placebo ideálnym partnerom v rámci Európy a v týchto nestálych časoch.


zdroj info a foto


Bicie nástroje zažili svoj najväčší rozmach v 20. storočí a spolu s nimi aj bubeníci, dnes už verejnosťou málo spomínaní a z veľkej miery aj zabudnutí. Rozhodol som sa preto, že tieto mená nám pripomeniem aspoň tak, ako viem, prostredníctvom článkov. V prvom Vám predstavím bubeníka, ktorý znamenal pre svet hudby veľmi veľa a poznali ho nielen ľudia ktorí počúvali jeho hudbu, ale aj ľudia, čo nemali s jazzom nič spoločné. Je to jedna z najústrednejších postáv moderného bubnovania. Buddy Rich bol nadčasovým, talentovaným a nesmierne muzikálnym druhom bubeníka, ktorý sa stal vzorom pre nasledujúce generácie. Nasledujúce riadky sú o jeho živote a prínose. Prajem príjemné čítanie, po ktorom dúfam zaspomínate na Buddyho aspoň prostredníctvom youtube.

Bernard “Buddy“ Rich sa narodil 30. septembra 1917 v Brooklyne, New Yorku, do rodiny hercov Vaudevilleu. Buddyho talent prvý krát spozoroval jeho otec, ktorý zaregistroval, ako malý, 18 mesačný chlapec, dokáže udržať stabilný rytmus lyžicou, ktorou si búchal po stole. Mal len tri roky keď prvý krát vystupoval. O rok na to už hral na Broadwayi, no a keď mal Buddy šesť, bol označený za zázračné dieťa a absolvoval turné po Australii. Jeho hru ovplyvňovali v detských rokoch mená ako, Gene Krupa, Papa Jo Jones či Chick Webb. Rich sa ku džezu dostal až keď mal 20 rokov a to s kapelou Joe Marsala, kam ho odporučil pedagóg Henry Adler, ktorý v tú dobu vydával bubenícku literatúru a takisto aj bicie vyučoval. Spomína na prvé stretnutie s Buddym, ako na jednu z najneuveriteľnejších udalostí svojho života. Hral s takou ľahkosťou a presnosťou všetko, čo mu Adler dal zahrať. Dovtedy kým sa ho Adler učiteľsky neujal, Buddyho nik neučil hrať. Zaujímavé však? Aký veľký šok potom musel zažiť Henry Adler, keď videl bezchybnú hru mladého bubeníka ktorého doposiaľ nikto neviedol. Buddy sa veľmi rýchlo stal známym, úspešným a vyhľadávaným hráčom, pričom jeho popularita stále rástla. Zvlášť po tom ako si v roku 1945 založil big band, ktorý fungoval do 1950. Po rozpade striedal kapely dosť často a zúčastnil sa aj na jednorazových štúdiových projektoch, kde hral s takými velikánmi ako Gene Krupa. Po takmer sedemnástich rokoch Rich oživil svoj Big Band, ktorý fungoval až do jeho smrti. Medzi hudobníkmi bol Buddy Rich kapacita a nie veľa ľudí sa mu odvážilo konkurovať. Ale tak isto bol známy ako konfliktný typ človeka, ktorý si svoje názory presadzoval aj cez mŕtvoly a keď mu niekto chcel oponovať, stal sa neovládateľným monštrom. Bol človek, ktorý si nenechal rozprávať čokoľvek na jeho adresu. U spoluhráčov nedokázal tolerovať najmenšie chyby, vyžadoval od nich maximum a keď si všimol u niekoho čo i len menší náznak zaváhania, bol mu schopný vynadať aj na pódiu. Vysvetľoval to tak, že svojich hudobníkov pozná, vie koľko môže od nich chcieť ale neznesie to aby sa ulievali a robili zlé meno kapele. Poslucháčov bral ako chlebodarcov a chcel aby prišli na vystúpenia znovu a znovu. Buddy zomrel 2. apríla 1987 vo veku 69 rokov, krátko po tom ako ho operovali. Mal nádor na mozgu a zomrel na zlyhanie srdca, ktoré bolo po nespočetných srdcových infarktoch už veľmi slabé. Magazín Down Beat ho 4 krát označil za najlepšieho bubeníka planéty, jeho bubnovanie je zachytené na viac ako 50 albumoch, za svoj život stihol spolupracovať s menami ako, Ella Fitzgerald, Gene Krupa, Artie Shaw či Louis Armstrong. Bol príkladom prirodzeného talentu, len málokedy cvičil a aj napriek tomu bol virtuózom svojho nástroja.
Po Buddyho smrti sa usporadúvalo veľa koncertov na jeho počesť. V roku 1994 bol vydaný tribute album s názvom, Burning for Buddy: A Tribute to the Music of Buddy Rich, ktorý produkoval bubeník kapely Rush, Neil Peart a účinkovali na ňom bubeníci ako: Kenny Aronoff, Dave Weckl, Steve Gadd, Max Roach ale aj Peart osobne. Sprevádzal ich Buddy Rich Big Band. Druhý vydanie vyšlo o tri roky neskôr.

Zdroje fotiek:

www.oldhandbills.com
www.nndb.com
www.davidwarnerellis.co.uk

Talianska kapela Graveworm zverejnila na svojej myspace adrese nasledovný text: "V týchto chvíľach pracujeme na skladbách pre náš nastávajúci album. Do štúdia vstúpime na začiatku februára a novinka by mala vyjsť koncom mája. Nový materiál predstavíme v máji počas troch festivalov - Legacy festival v Nemecku, Summer Nights festival v Rakúsku a na Z7 Metaldayz vo Švajčiarsku."


Na chystanom albume kapely Prodigy, ktorého vydanie je zatiaľ avizované na 2. marec, sa objaví frontman kapely Foo Fighters Dave Grohl po veľmi dlhom čase v pozícii bubeníka.

Prodigy, ako povedali v show Zane Lowea na BBC Radio 1, sa s Daveom Grohlom kamarátia už dlho a ozval sa im sám. Dave Prodigy poslal e-mail s tým, že by sa rád vrátil k bicím a poslal im nahrávku, ktorá by podľa neho mohla byť celkom inšpiratívna k vytvoreniu nejakej skladby.

Ako hovorí Liam Howlett, po desiatich sekundách počúvania nahrávky od Grohla bola na svete skladba Run With The Wolves.

Táto spolupráca je jediná na albume, pretože kapela sa chce vrátiť ku svojim koreňom a album bude najmä a len o Prodigy. Neznamená to však, že sa kapela vracia k old school raveu, aký prezentovali na prvých dvoch albumoch – Experience a Music For The Jilted Generation. „Nechceli sme nahrať retro album,“ hovorí Howlett. „Len sme zobrali tie najlepšie prvky, ktoré sa nám páčia na rave, prvých dvoch albumoch a vytiahli sme ich odtiaľ.“

16. januára vychádza prvý singel z albumu Invaders Must Die - Omen. Najväčšou udalosťou pre slovenských fanúšikov bude určite koncert Prodigy chystaný na 7. marca v bratislavskom PKO.


zdroj foto a info


Kompletnú novú nahrávku nemeckých thrash metalových veteránov Kreator môžete streamovať na tejto adrese. "Hordes Of Chaos" v Európe vyjde 19. januára cez SPV Records. Artwork albumu bol vytvorený Joachimom Luetkem, ktorý sa podieľal aj na tvorbe obálky predchádzajúceho albumu s názvom "Enemy Of God". Spolupracoval taktiež s kapelami ako Dimmu Borgir, Arch Enemy a Rage.

Kreator v súčasnosti dokončujú práce na videoklipe k titulnej skladbe "Hordes Of Chaos". Nahrávanie prebiehalo 2. novembra 2008 v Berlíne. Klip režíroval Jörn Heitmann, ktorý sa podieľaľ aj na videu k skladbe "Enemy Of God". Ešte pripomeniem, že 17.2. sa kapela v rámci turné s Caliban, Eluveitie a Emergency Gate zastaví aj v bratislavskom PKO.

Nemecká metalová kapela Masterplan ukončila spoluprácu so spevákom Mikeom DiMeom, ktorý to potvrdil na svojej myspace adrese. Je to už druhý odchod speváka od doby vzniku kapely. Do roku 2006 ním bol známy Nór Jorn Lande. DiMeo sa v súčasnosti venuje novému projektu Tenpoint spolu s gitaristom Steveom Seigermanom, basákom Chrisom Kozikowskim a bubeníkom Dougom Bohnom.

DiMeo sa k Masterplan pridal v roku 2006 a s kapelou nahral album "MK II". Mozog kapely Roland Grapow (bývalý člen Helloween) sa k situácii vyjadril nasledovne: "Mike je stále náš priateľ a cítime skutočný rešpekt k jeho veľkému talentu. Sme naozaj vďačný za Mikeov príspevok k albumu "MK II" a prajeme mu veľa šťastia v jeho budúcich projektoch! My zatiaľ pokračujeme v práci na novom štúdiovom albume. Novinky ohľadom nového speváka sa dozviete už čoskoro! Momentálne vám nič nové povedať nemôžem, takže buďte trpezliví. Kapela momentálne nehľadá nového speváka, bubeníka, klávesáka, basáka alebo gitaristu."


S kvalitnými metalovými koncertmi sa na prelome tohto roku zrejme roztrhlo vrece. Bez najmenších pochybností sa u mňa na popredné priečky určite zaradí aj ten utorňajší. Brazílsky umelec André Matos s kapelou mal opäť možnosť zažiť ozajstnú krutú slovenskú zimu s kopou snehu rovnako ako aj pred vyše štyrmi rokmi v Martine. Tentokrát sa však nejednalo o jediný koncert, ale o akési mini-turné počas ktorého sa predstavili až na troch miestach. V Košiciach, Zvolene a napokon aj v Bratislave. V každom meste mali Brazílčania iný support. Stáva sa to už hádam tradíciou, že si v hlavnom meste Slovenska pred ďalším svetovým menom melodického metalu, opäť zahrala bratislavská prog-power úderka Castaway. A prečo nie? Keď už sa tu na Slovensku zrodí kapela, čo má takýto potenciál, tak ju treba hrdo ukázať a dať jej šancu.
Bol som presvedčený, že začiatok koncertu je naplánovaný na 20:00. Na moje počudovanie som po príchode do klubu Randal tesne po ôsmej plný sklamania zistil, že vystúpenie mojich obľúbencov Castaway je už v plnom prúde takmer polhodiny. Neviem, kde sa mohla stať chyba. :D

Rozčarovanie z neskorého príchodu však okamžite nahradila radosť, keď som sa začal predierať davom a uvedomil som si aké nečakané množstvo ľudí v ten večer do Randalu zavítalo. Klub bol tak približne „správne“ zaplnený. Miesto v hľadisku som si našiel práve počas refrénu predposlednej skladby Castaway - krásnej melancholickej balady v strednom tempe Letters in the sand. Bohužial mi utiekli pecky ako Wanting seed, This integration či Sanity embraces a hlavne nové skladby Choices, Heaviest burden a Patterns z pripravovaného albumu.
Na záver svojho setu kapela prekvapivo zaradila cover a ešte k tomu taký, ktorý od nich doteraz naživo nikdy nezaznel – Carry on wayward son od art-rockovej legendy Kansas. Musím sa priznať, že s výberom coveru sa im opäť podarilo trafiť do čierneho. Chalani jednoducho vedia, čo im hudobne sadne. Mayo s Andrejom spievali štandardne dobre, no čo ma príjemne zaskočilo bol celkový zvuk kapely a zvlášť gitaristov (najmä jedného z nich :D ), ktorí konečne nezneli ako cez hrdzavé sito. Dúfam, že to nebola svetlá výnimka a aspoň takto budú znieť aj nabudúce.

Po odchode kapely Castaway som si všimol, že pódium zdobí plátno s logom André Matosa pred ktorým sa to začalo hemžiť ľudmi. To isté len v menšom sa dialo aj v pomaly hustnúcom publiku. Asi 30 minútové čakanie sa zdalo byť večnosťou. Približne o 21:15 sa konečne rozoznelo Intro (Menuett) počas ktorého prišla inštrumentálna časť kapely za jásotu publika na pódium a plynulo nadviazala na intro skladbou, ktorá otvára prvý (a zatiaľ aj posledný) album Matosa, Letting go. Na ľavej strane skromného pódia (na kapelu takéhoto formátu) hral gitarista s nekompromisným výzorom bezdomovca Hugo Mariutti . Za jeho stenou Marshall bední sa skrýval klávesami zabarikádovaný Fabio Ribeiro. V pozadí sedel za bicími mladučký, len sedemnásťročný talent, Eloy Casagrande. A napokon o priestor na pravej strane sa delil druhý gitarista André Hernandes spolu s basákom Luisom Mariuttim, ktorý je starším (podľa členov kapely až dvestoročným) bratom gitaristu Huga. Priestor v strede pódia okupoval zatiaľ iba stojan s mikrofónom, no po pár taktoch sa zjavil už samotný, vysmiaty (ktovie čo robil tak dlho v backstage-i) a spievajúci André. Muž, na ktorom stojí a padá celá kapela, už od začiatku vystúpenia pôsobil maximálne uvolnene, profesionálne, charizmaticky a pre niekoho možno až príliš sebavedomo. Bolo na ňom jednoducho vidno, že je za tie roky zvyknutý „pracovať“ skôr na omnoho väčších pódiách a s omnoho väčšími masami ľudí. Nechcem tým povedať, že by bol sklamaný z takéhoto malého koncertu, to nie. Ale správal sa ako keby vystupoval na štadióne pred tisíckami ľudí, čo síce pôsobilo miestami trošku komicky, ale myslím, že v konečnom dôsledku to bolo pre atmosféru len a len prínosom.

Pokračovalo sa niekoľkými skladbami z Matosovej sólovej dosky (Rio, Looking back) ďalej skladbou z albumu jeho poslednej regulérnej kapely Shaaman (Distant thunder) a prišlo už aj na prvé takmer spomienkové skladby z obdobia začiatkov kapely Angra (Angels cry) a dokonca Viper (Living for the night/Cry from the edge z roku 1989). Práve pri posledne menovanej sa spevák trošku viac (až sentimentálne) rozkecal a povedal divákom aj zopár viet v slovenčine, čo sa samozrejme stretlo s obrovským ohlasom. Po tomto príjemnom pokeci sa kapela odobrala do zákulisia a prenechala pódium gitaristovi André Hernandesovi, ktorý sa pred divákmi predviedol svojim viac než zdatným umením. Postupne sa členovia vrátili a napojili sa do skladby Nothing to say (Angra), ktorú už ku koncu svojho sólového výstupu stihli gitaristi odštartovať. Pre mňa a určite aj časť ostatných následoval prvý vrchol večera – pomalá balada Fairy Tale (Shaaman), ktorá je úžasne vygradovaná . Toto bola myslím prvá skladba v ktorej sa André postavil aj za klávesy a okrem spevu si zahral aj príjemný klavírny podklad. Fantastické. Po niekoľkých ďalších skladbách sa opäť vyprázdnilo pódium a ostal na ňom „iba“ bubeník. To, čo 17 ročný chalan v následujúcich pár minútach spustil, bolo vzhľadom na jeho vek naozaj obdivuhodné . Dovolím si tvrdiť, že Eloy je minimálne v rámci Brazílie ohromný talent a bude o ňom určite čím ďalej tým viac počuť.



Už po prvých tónoch následujúcej skladby Lisbon som vedel, že pôjde aspoň o tak intenzívny zážitok ako v prípade Fairy Tale. Opäť výborne stupňovanie,energia a prevedenie naživo. Srdcervúco odspievané refrény nenechali chladným určite nikoho, kto skladbu poznal. Plynulo sa prešlo na orchestrálne intro (Unfinished allegro) a pamätníci určite vedeli, že bude následovať posledný song koncertu - speedmetalová jazda Carry on. Tým aj kapela skončila svoju „serióznu“ časť vystúpenia a spustila podmazovú improvizáciu, počas ktorej spevák predstavil publiku členov kapely, poďakoval za všetko a spomenul, že sa tu asi opäť čoskoro objaví kvôli spolupráci s bratislavským symfonickým orchestrom. Postupne členovia odchádzali z pódia až na ňom nakoniec ostal len sám André, ktorý si len pre seba uchmatol najväčsí aplaus. Na úplný záver sa celá kapela vrátila a spoločne sa poklonili publiku, dostali od niekoho z prvých radov flašu šampusu, ktorú aj hneď otvorili a posunuli naspäť. Mal som z takéhoto záveru naozaj mimoriadne príjemný až dojímavý pocit a verím tomu, že kapela na tom bola podobne. Dúfam, že sa naplnia Andrého slová a čoskoro nám zasa predvedie svoju tvorbu, ale v orchestrálnom prevedení. Určite si to nenechajte újsť. To isté platí aj pre Castaway.

P.S Chcel by som sa poďakovať Petre za poskytnutie svojich záberov. Jej ďalšie fotky nájdete na http://www.fotozw.os.sk/ .

Castaway setlist:
Castaway, Heaviest burden, Sanity embraces, This integration, Patterns, Wanting seed, Choices, Different place, Letters in the sand, Carry on my wayward son (Kansas cover)

Matos setlist:
Menuett (Intro), Letting go, Rio, Looking back, Distant Thunder (Shaaman), Angels cry (Angra), Living for the night/Cry from the edge (Viper), gitarové sólo André Hernandes, Nothing to say (Angra), Fairy tale (Shaaman), Separate ways (Journey cover), How long, bubenícke sólo – Eloy Cassagrande, prídavok: Lisbon (Angra), Unfinished allegro/Carry on (Angra), Jam (Queen)









Veľtrh NAMM, ktorý začína tento týždeň v Anheime, Kalifornia USA aj tohto roku privíta vo svojich výstavných halách niekoľkých popredných umelcov.
Ak máte náhodou cestu okolo a pár drobných na letenku môžete na vlastné oči a uši vidieť a počuť pod jednou strechou týchto muzikantov:


Piatok, 16. Január

-- 11:00am: Mike Keene (THE FACELESS) - Washburn WM526 a Randall ukážky
-- 12:00pm: Adrian Belew – ukážka nových gitár Parker a Q&A
-- 12:30pm: Saul Zonana - Parker gitary
-- 1:00pm: Nick Catanese (BLACK LABEL SOCIETY, SPEED X ) - Washburn NC70
-- 2:00pm: Steve Smyth (FORBIDDEN) - Randall MTS
-- 3:00pm: George Lynch (LYNCH MOB, DOKKEN) – nové signované akustické Washburn gitary a signovaný Randall MTS
-- 3:30pm: Autogramiády: Nuno Bettencourt (EXTREME), Mike Amott (ARCH ENEMY), Mike Stone (QUEENSRŸCHE, SPEED X), Christian Olde Wolbers (FEAR FACTORY)
-- 4:00pm: Dave Martone - Parker gitary
-- 5:00pm: Mike Stone (QUEENSRŸCHE, SPEED X) - Washburn

Sobota 17. Január

-- 11:00am: Autogramiády: Mike Amott (ARCH ENEMY), Mike Schleibaum (DARKEST HOUR), Mike Keene (THE FACELESS) Christian Olde Wolbers (FEAR FACTORY)
-- 12:00pm: Adrian Belew – ukážka nových gitár Parker a Q&A
-- 12:30pm: Saul Zonana - Parker gitary
-- 1:00pm: Mike Stone (QUEENSRŸCHE, SPEED X) - Washburn akustické gitary
-- 2:00pm: Steve Smyth (FORBIDDEN) - Randall MTS
-- 3:00pm: Autogramiády: George Lynch, Nick Catanese (BLACK LABEL SOCIETY, SPEED X), Galder (DIMMU BORGIR), Doc a Dallas Coyle (GOD FORBID)
-- 4:00pm Dave Martone - Parker gitary

Medzi ďalšími prezentujúcimi budú: Mike Amott (ARCH ENEMY), Gus G (FIREWIND)a ďalší.

Viac o výstave sa môžete dozvedieť na: http://www.namm.org/thenammshow

Britská metalová kapela Architects natočila videoklip k ich singlu „Early Grave“, ktorý vyšiel 5. januára a spolu s ďalšími skladbami sa objaví na najnovšom albume. Ten sa na trh dostane 26. januára a ponesie názov „Hollow Crown“. Pozrite si videoklip nižšie...







foto: loudside.com