Zima bohatá na kvalitné koncerty zrejme nemá konca kraja. Ďalším dôkazom, ktorý to potvrdzuje bol večer 20.1.2009, kedy sa v bratislavskej Dúbravke zišli hneď 3 veľké zabehnuté mená svetovej extrémnej metalovej scény.Američania Deicide, švajčiarský Samael a Vader z Poľska.
Koncert sa konal v dúbravskom kultúrnom dome, ktorý už prežil do týchto dní možno aj niečo vyše stovky metalových koncertov. Posledný rok-dva sa v ňom však skoro žiadna štýlovo spriaznená akcia nekonala. Zrejme tam správca po určitých zlých skúsenostiach uvalil na metalové koncerty embargo. Usporiadateľ má u mňa poklonu, že sa mu podarilo pre takúto výnimočnú udalosť priestory kulturáku vybaviť. Snáď sa to dá brať ako prísľub do budúcna a dočkáme sa tam ďalších a ďalších koncertov.
Hneď ako som si už z diaľky všimol pred DK postávajúce desiatky ľudí, zaliala ma vlna nostalgie z tých všetkých „doombrafských“ koncertov, ktoré som absolvoval. Po vstupe dnu sa tento pocit ešte umocnil. Skoro všetko bolo ako po starom až na ten rozdiel, že toľko ľudí pokope som tam teda ešte nezažil. Trojica resp. štvorica headlinerov bola zrejme ozaj silným lákadlom pre slovenských fanúšikov. Podľa mojich informácií bolo v ten večer v DK Dúbravka niečo vyše 800 platiacich divákov! Vzhľadom na (ne)návštevnosť metalových koncertov na Slovensku je to viac než úctyhodné číslo. Kapacita priestorov je asi zhruba práve na takýto počet návštevníkov dostatočná. Neboli nikde žiadne tlačenice a zároveň človek na každom kroku narazil na známu tvár. Prišli ľudia z iných miest Slovenska ako aj z okolitých krajín.
Po mojom príchode do sály práve začínala svoj set pre mňa neznáma americká banda Order of Ennead. Ihneď som vedel, že je zle. Z pódia sa valil obrovský chuchvalec zvuku, v ktorom sa dalo nájsť všetko možné len nie jednotlivé nástroje. Štuple v ušiach síce trošku pomohli, no stále to bol jednoliaty bodrel. Nebola to však určite chyba výhradne na strane zvukárov. Svoje spravila aj kapela, ktorá hobľovala zbesilý black-death, v ktorom sa ťažko hľadajú nejaké konkrétne hudobné linky. Pri prvom sóle som však zbystril pozornosť. Malého Japončíka, ktorý hral na skoro rovnako dlhú Gibson gitaru ako je on sám, sa dá bez pochýb označiť za profíka. Pri každom svojom výstupe podišiel dopredu na kraj pódia a naložil bleskurýchle behy s krásnym čitateľným soundom, ktorý sa vynímal nad zbytkom kapely. Mal som počas ich vystúpenia dojem, že bubeník sa snažil hrať až na hranici svojich možností a často mu najmä pri klepačkách kolísalo tempo. Zatiaľ teda nič moc aj keď sa jednalo „len“ o predkapelu.
Nasledovali death-thrashoví Švédi Devian. Podľa toho, čo som počul, tak dosť sa o nich pred koncertom hovorilo. Ľudia boli zvedaví s čím príde naživo bývalý frontman Marduku v rámci tejto relatívne mladej formácie. Hneď po ich nástupe na pódium bolo jasné, že väčšina kapely má už čo-to za sebou. Bubeník bol o niekoľko tried vyššie ako z predchádzajúcej kapely. Musím im pochváliť image. Bolo vidno, že si na ňom dali vyslovene záležať a pôsobili ako jednoliaty celok. Ich tvorba bola pre mňa záživnejšia ako Order of Ennead. Mal som však dojem, ako keby sa chceli zapáčiť, čo najširšiemu spektru fanúšikov extrémneho metalu a „snažili sa sedieť na viacerých stoličkách zároveň.“ Či to je na škodu alebo nie, nechám na posúdenie každého. Zvuk kapely bol zhruba rovnako zlý ako doteraz. Basa suverénne vytŕčala ponad ostatné nástroje a úplne prekryla rytmické gitary, ktoré sa dali akurát tak iba tušiť. Dve veci mi utkveli v pamäti - šialený výraz v tvári frontmana Legion-a . Neviem, či to bolo prirodzené alebo to bola súčasť show. Ďalšou vecou bol jeho pokus o stagediving, ktorý sa však skončil priamo na podlahe. :D Nenechal sa však odradiť prvotným neúspechom a skúsil si to ešte párkrát, no to ho už našťastie diváci podržali. Počas Devianov aj publikum pekne ožilo. Kapele sa podarilo riadne nakopnúť divákov pre trojicu hlavných hviezd večera.
Zlý zvuk si vybral svoju daň a tak som sa musel ísť spamätať na hodnú chvíľu von. Povedal som si, že obetujem tých pár songov od Samael. Na moje nemilé prekvapenie po vstupe do sály hobľovali Vader. Zvuk bol stále nič moc, ale pri Poliakoch sa jednoznačne pohol smerom k počúvateľnosti. Ich tvorbu som poznal len veľmi povrchne a v podstate to bolo pre mňa niečo úplne nové. Od prvého tónu, čo som zachytil, bolo jasné, že na pódiu stoja absolútni profesionáli. Z celkovo vysokej úrovne kapely ešte viac vytŕčal frontman Piotr. Jeho rokmi neskutočne vyspievaný vyrovnaný hlbší growling sa veľmi príjemne počúval. K tvrdým rýchlopalným riffom sedel dokonale. Pred Piotrovou schopnosťou koordinovať spev a mimoriadne náročnú hru môžem dať jedine klobúk dolu. Na to, že pred pár mesiacmi prešiel vo Vaderi personálnymi zmenami každý hudobnícky post (samozrejme okrem frontmana), hrali až neuveriteľne zohrato. Kapela ponúkla minimálne na 120% odohraný set, ktorý (súdiac podľa reakcií publika) pozostával zo samých koncertných hitov. Konečne sa aj dav pred pódiom roztancoval do zbesilého moshu, tak ako to na death-metalových koncertoch má byť. Po koncerte sa celá kapela ochotne fotila a kecala s fanúšikmi. Bol z nich cítiť veľký nadhľad a srdečnosť. Žiadnu pózu ani nič podobné by ste u nich nenašli.
O kapele Samael som už podľa škatuľky vedel, že to nebude nič pre mňa, no je to známe meno, tak som bol predsalen trochu zvedavý, čím že si to získali také postavenie na scéne. Zvuk bol asi práve počas Samael najlepší (z toho najhoršieho) z celého večera. Hneď od začiatku bolo zrejmé, že nevsadili len na obsah ale aj na formu. Tlmené svetlá, tajomné habity, klávesák-bubeník v jednej osobe. Hypnotické-elektronické rytmy a miestami až chytľavé melódie a netradičná atmosféra. To boli zbrane, ktorými Samael útočili na zmysly poslucháčov. Prvé 2-3 skladby to fungovalo aj na mňa, ale postupne to už prestávalo stačiť a ich vystúpenie som si len pasívne odpozeral. Pozornosť na seba strhla akurát ešte pred záverom skladba Slavocracy, ktorá jednoducho má gule. Publikum sa ale výborne bavilo, takže všetko bolo v najlepšom poriadku.
Od amerických legiend Deicide som iba povinne zhliadol pár skladieb. Bola to presne tá brutálna odnož death-metalu, ktorú nedokážem ani len počúvať. Práve počas ich vystúpenia však praskala hala vo švíkoch. Kotol v publiku pracoval na plné obrátky. Kapela hrala ako o život a technicky veľmi našliapane a presne(info z druhej ruky - vraj boli viac než pripití). Ľudia sa bavili, čiže objektívne nemám čo vytknúť.
Z koncertu som odchádzal so super pocitom, že sa v ten večer zišlo v dúbravskom kulturáku také množstvo ľudí. Snáď sa teda DK Dúbravka znovu preberie k životu, tak ako sa to poslednú dobu podarilo návštevnosti na koncertoch. Opäť niekedy nabudúce...
Tiež ma teší, že sa v Dúbravke obnovila (dúfajme, že na dlho) metalová tradícia a tiež mi je ľúto, že mi nevyšla účasť na tejto akcii:/
Mohol si si však možno trochu viac naštudovať jednotlivé kapely, aby si sa mohol vyjadriť aj ku playlistom. Napr. mňa ako Vaderáka by celkom zaujímal zoznam songov:D Ale to iba tak na okraj.