Bicie nástroje zažili svoj najväčší rozmach v 20. storočí a spolu s nimi aj bubeníci, dnes už verejnosťou málo spomínaní a z veľkej miery aj zabudnutí. Rozhodol som sa preto, že tieto mená nám pripomeniem aspoň tak, ako viem, prostredníctvom článkov. V prvom Vám predstavím bubeníka, ktorý znamenal pre svet hudby veľmi veľa a poznali ho nielen ľudia ktorí počúvali jeho hudbu, ale aj ľudia, čo nemali s jazzom nič spoločné. Je to jedna z najústrednejších postáv moderného bubnovania. Buddy Rich bol nadčasovým, talentovaným a nesmierne muzikálnym druhom bubeníka, ktorý sa stal vzorom pre nasledujúce generácie. Nasledujúce riadky sú o jeho živote a prínose. Prajem príjemné čítanie, po ktorom dúfam zaspomínate na Buddyho aspoň prostredníctvom youtube.

Bernard “Buddy“ Rich sa narodil 30. septembra 1917 v Brooklyne, New Yorku, do rodiny hercov Vaudevilleu. Buddyho talent prvý krát spozoroval jeho otec, ktorý zaregistroval, ako malý, 18 mesačný chlapec, dokáže udržať stabilný rytmus lyžicou, ktorou si búchal po stole. Mal len tri roky keď prvý krát vystupoval. O rok na to už hral na Broadwayi, no a keď mal Buddy šesť, bol označený za zázračné dieťa a absolvoval turné po Australii. Jeho hru ovplyvňovali v detských rokoch mená ako, Gene Krupa, Papa Jo Jones či Chick Webb. Rich sa ku džezu dostal až keď mal 20 rokov a to s kapelou Joe Marsala, kam ho odporučil pedagóg Henry Adler, ktorý v tú dobu vydával bubenícku literatúru a takisto aj bicie vyučoval. Spomína na prvé stretnutie s Buddym, ako na jednu z najneuveriteľnejších udalostí svojho života. Hral s takou ľahkosťou a presnosťou všetko, čo mu Adler dal zahrať. Dovtedy kým sa ho Adler učiteľsky neujal, Buddyho nik neučil hrať. Zaujímavé však? Aký veľký šok potom musel zažiť Henry Adler, keď videl bezchybnú hru mladého bubeníka ktorého doposiaľ nikto neviedol. Buddy sa veľmi rýchlo stal známym, úspešným a vyhľadávaným hráčom, pričom jeho popularita stále rástla. Zvlášť po tom ako si v roku 1945 založil big band, ktorý fungoval do 1950. Po rozpade striedal kapely dosť často a zúčastnil sa aj na jednorazových štúdiových projektoch, kde hral s takými velikánmi ako Gene Krupa. Po takmer sedemnástich rokoch Rich oživil svoj Big Band, ktorý fungoval až do jeho smrti. Medzi hudobníkmi bol Buddy Rich kapacita a nie veľa ľudí sa mu odvážilo konkurovať. Ale tak isto bol známy ako konfliktný typ človeka, ktorý si svoje názory presadzoval aj cez mŕtvoly a keď mu niekto chcel oponovať, stal sa neovládateľným monštrom. Bol človek, ktorý si nenechal rozprávať čokoľvek na jeho adresu. U spoluhráčov nedokázal tolerovať najmenšie chyby, vyžadoval od nich maximum a keď si všimol u niekoho čo i len menší náznak zaváhania, bol mu schopný vynadať aj na pódiu. Vysvetľoval to tak, že svojich hudobníkov pozná, vie koľko môže od nich chcieť ale neznesie to aby sa ulievali a robili zlé meno kapele. Poslucháčov bral ako chlebodarcov a chcel aby prišli na vystúpenia znovu a znovu. Buddy zomrel 2. apríla 1987 vo veku 69 rokov, krátko po tom ako ho operovali. Mal nádor na mozgu a zomrel na zlyhanie srdca, ktoré bolo po nespočetných srdcových infarktoch už veľmi slabé. Magazín Down Beat ho 4 krát označil za najlepšieho bubeníka planéty, jeho bubnovanie je zachytené na viac ako 50 albumoch, za svoj život stihol spolupracovať s menami ako, Ella Fitzgerald, Gene Krupa, Artie Shaw či Louis Armstrong. Bol príkladom prirodzeného talentu, len málokedy cvičil a aj napriek tomu bol virtuózom svojho nástroja.
Po Buddyho smrti sa usporadúvalo veľa koncertov na jeho počesť. V roku 1994 bol vydaný tribute album s názvom, Burning for Buddy: A Tribute to the Music of Buddy Rich, ktorý produkoval bubeník kapely Rush, Neil Peart a účinkovali na ňom bubeníci ako: Kenny Aronoff, Dave Weckl, Steve Gadd, Max Roach ale aj Peart osobne. Sprevádzal ich Buddy Rich Big Band. Druhý vydanie vyšlo o tri roky neskôr.

Zdroje fotiek:

www.oldhandbills.com
www.nndb.com
www.davidwarnerellis.co.uk

0 Comments:

Post a Comment