Stabwound (Uk/Sk), Smashed Face (Cz), Sanatorium, Mortally Infected, Hate Myself
Keď som asi o pol deviatej večer vchádzal do útrob bratislavského Randal klubu, mal som tucha, že som zmeškal minimálne jednu kapelu, lebo akcia sa mala začať už o siedmej. Na moje veľké šťastie som dorazil asi v polovici setu
prvej bandy večera - Hate Myself.
Okamžite ku mne docválal jeden kamarát a vrieskal: "Oni majú akého basáka!". 
Ten bol však starý známy Gyro, ktorého v rámci žánru celkom inovatívnu hru som pred časom zaregistroval behom showky Sanatorium, kde v poslednom čase tiež pôsobí. O to viac ma potešilo, že v ten večer ho uvidím ešte raz. Hudba Hate Myself by sa dala zaradiť do skočného hc/death/grindu, ktorý ma bavil rovnako ako striedmo zaplnenú sálu. Príjemne ma potešil fakt, že konečne páni z Randalu obnovili basovú sekciu, čo sa výrazne prejavilo na kvalitnejšom a menej prevalenom zvuku.
Mal som pocit, že po celý čas viac ľudí pútal výčap ako pódium, čo bola určite škoda. Aj tak mohlo byť v sále okolo 100 ľudí, ktorý sa však náležite bavili. Miestami sa objavovali moshpity, čo považujem za úspech. Celkovo by som túto mladú žilinskú úderku zaradil do kategórie "ešte o nich budeme počuť" a preto sa teším na naše ďaľšie koncertné stretnutie, kde už hádam stihnem ich celý program.
Po kratšej výmene hudobníkov (bicia sústava, okrem činiel a rytmičáku, a basové a gitarové bedne boli "spoločné", čo značne prispelo ku šetreniu času) sa na pódium dostavili Mortally Infected a do ľudí to napálili pekne z ostra. Klepaníc nebolo konca kraja, preto som už začal trošku prešľapovať a poškuľovať po výčape a priľahlých priestoroch. Jednu podarenú pasáž (napríklad úvodný riff druhej pesničky, ktorý však nápadne pripomínal Brave New Hell od Bloodbath)zabili piatimi minútami bezútešného hudobného holokaustu, kde sa ťažko hľadali záchytné body. Chalani boli ale na pomerne vysokej inštrumentálnej úrovni, len im chýbala určitá skladateľská ľahkosť, to sa však časom určite napraví.
Ku koncu ich setu sa v ich produkcii začali objavovať aj celkom zaujímavé prvky: sekundové nástrojové prestrelky, spevák štylizujúci sa do role death/grinového kazateľa, podarený refrén v songu Hate Myself (zhoda čisto náhodná?), či spomalenie model Davidian, ktoré však v modernom thrash/death metale je takmer pravidlom kvalitnej pecky.
Nasledovali osvedčení a ostrieľaní Sanatorium, ktorí, ako som sa dnes dočítal pôsobia od roku 1994. Klasicky dobrý set, klasická Lucka na pitie, klasický Gyro, dobre začlenený nový bubeník, jediné čo ma trochu rozhodilo, bola absencia čiapky na hlave gitaristu Magica.
Menšia škoda bola, že nestihli nacvičiť viac songov, takže sa nepridávalo. Dúfam, že sa tu chalani z MF pekne pozerali, lebo nič v zlom, ale Sanatorium kopali minimálne o triedu vyššiu ligu. Nebáli sa spomaliť svojským spôsobom, alebo zaradiť sólovú vyhrávku. Sečteno a podtrženo, kvalitné vystúpenie.
O českých Smashed Face som už dačo počul, ale na živo to bolo premiérové. A myslím, že ich hardcorom strihnutý grind s prvkami death metalu neoslovil len mňa. Kapela jednoznačne vedela, čo r
obí a svoju show mala pekne premyslenú a pripravenú (gitarové medzihry medzi skladbami boli výborné). Sympatický a pohybovo nadaný spevák výborne komunikoval s publikom a nikoho nemusel nabádať k moshu typickým gestom "make a litlle circle here". Dokonca predvádzal dačo ako pódiový aerobic - myslím, že by sa určite nestratil napríklad v týme takej Zorky Czoborovej.
Ako posledná kapela večera sa predstavili slovensko/škótski Stabwound, kvôli ktorým som sa podujatia zúčastnil. To, že sú v pohode aj mimo pódia potvrdili aj na ňom. Absolútne uvoľnená prezentácia materiálu, bohužiaľ, bez gitaristu Marcela, ktorého zaskočil dočasný basgitarista Rab, sa podľa mňa podarila na jednotku. Len škoda, že sa na pódiu nepohyboval žiaden basák, trochu to tam chýbalo. Mešie výhrady mám voči zvuku: gitarista Greg bol asi o polovicu hlasnejšie ako Rab, speváka Krisa bolo miestami počuť veľmi sporadicky a kopák mal neskutočne prevýškovaný zvuk.
Nedostatky vo zvuku však chalani nahradili výbornou show: bubeník Martin a Greg držali po hromade hudbu, kým Rab exoval pivá (ktoré sa neskôr prejavili aj na hracích schopnostiach, ale len jemne) a Kris skákal, strkal sa s Rabom, alebo v jednom momente skočil do moshu s divákmi.
Odzneli songy z prvého EP Alone at Last (niekoľko ich Kris rozdal) ako Devour Weakness, alebo výborná záverečná The Eye a piesne z nového záseku Before The Dawn, ktorý by mal čoskoro uzrieť svetlo (alebo tmu?) metalového sveta.
Odchádzal som síce s hlavou ako melón, ktorá svoj status doteraz príliš nezmenila, ale zato s pocitom zadosťučinenia z kvalitného koncertu.
