S kvalitnými metalovými koncertmi sa na prelome tohto roku zrejme roztrhlo vrece. Bez najmenších pochybností sa u mňa na popredné priečky určite zaradí aj ten utorňajší. Brazílsky umelec André Matos s kapelou mal opäť možnosť zažiť ozajstnú krutú slovenskú zimu s kopou snehu rovnako ako aj pred vyše štyrmi rokmi v Martine. Tentokrát sa však nejednalo o jediný koncert, ale o akési mini-turné počas ktorého sa predstavili až na troch miestach. V Košiciach, Zvolene a napokon aj v Bratislave. V každom meste mali Brazílčania iný support. Stáva sa to už hádam tradíciou, že si v hlavnom meste Slovenska pred ďalším svetovým menom melodického metalu, opäť zahrala bratislavská prog-power úderka Castaway. A prečo nie? Keď už sa tu na Slovensku zrodí kapela, čo má takýto potenciál, tak ju treba hrdo ukázať a dať jej šancu.
Bol som presvedčený, že začiatok koncertu je naplánovaný na 20:00. Na moje počudovanie som po príchode do klubu Randal tesne po ôsmej plný sklamania zistil, že vystúpenie mojich obľúbencov Castaway je už v plnom prúde takmer polhodiny. Neviem, kde sa mohla stať chyba. :D

Rozčarovanie z neskorého príchodu však okamžite nahradila radosť, keď som sa začal predierať davom a uvedomil som si aké nečakané množstvo ľudí v ten večer do Randalu zavítalo. Klub bol tak približne „správne“ zaplnený. Miesto v hľadisku som si našiel práve počas refrénu predposlednej skladby Castaway - krásnej melancholickej balady v strednom tempe Letters in the sand. Bohužial mi utiekli pecky ako Wanting seed, This integration či Sanity embraces a hlavne nové skladby Choices, Heaviest burden a Patterns z pripravovaného albumu.
Na záver svojho setu kapela prekvapivo zaradila cover a ešte k tomu taký, ktorý od nich doteraz naživo nikdy nezaznel – Carry on wayward son od art-rockovej legendy Kansas. Musím sa priznať, že s výberom coveru sa im opäť podarilo trafiť do čierneho. Chalani jednoducho vedia, čo im hudobne sadne. Mayo s Andrejom spievali štandardne dobre, no čo ma príjemne zaskočilo bol celkový zvuk kapely a zvlášť gitaristov (najmä jedného z nich :D ), ktorí konečne nezneli ako cez hrdzavé sito. Dúfam, že to nebola svetlá výnimka a aspoň takto budú znieť aj nabudúce.

Po odchode kapely Castaway som si všimol, že pódium zdobí plátno s logom André Matosa pred ktorým sa to začalo hemžiť ľudmi. To isté len v menšom sa dialo aj v pomaly hustnúcom publiku. Asi 30 minútové čakanie sa zdalo byť večnosťou. Približne o 21:15 sa konečne rozoznelo Intro (Menuett) počas ktorého prišla inštrumentálna časť kapely za jásotu publika na pódium a plynulo nadviazala na intro skladbou, ktorá otvára prvý (a zatiaľ aj posledný) album Matosa, Letting go. Na ľavej strane skromného pódia (na kapelu takéhoto formátu) hral gitarista s nekompromisným výzorom bezdomovca Hugo Mariutti . Za jeho stenou Marshall bední sa skrýval klávesami zabarikádovaný Fabio Ribeiro. V pozadí sedel za bicími mladučký, len sedemnásťročný talent, Eloy Casagrande. A napokon o priestor na pravej strane sa delil druhý gitarista André Hernandes spolu s basákom Luisom Mariuttim, ktorý je starším (podľa členov kapely až dvestoročným) bratom gitaristu Huga. Priestor v strede pódia okupoval zatiaľ iba stojan s mikrofónom, no po pár taktoch sa zjavil už samotný, vysmiaty (ktovie čo robil tak dlho v backstage-i) a spievajúci André. Muž, na ktorom stojí a padá celá kapela, už od začiatku vystúpenia pôsobil maximálne uvolnene, profesionálne, charizmaticky a pre niekoho možno až príliš sebavedomo. Bolo na ňom jednoducho vidno, že je za tie roky zvyknutý „pracovať“ skôr na omnoho väčších pódiách a s omnoho väčšími masami ľudí. Nechcem tým povedať, že by bol sklamaný z takéhoto malého koncertu, to nie. Ale správal sa ako keby vystupoval na štadióne pred tisíckami ľudí, čo síce pôsobilo miestami trošku komicky, ale myslím, že v konečnom dôsledku to bolo pre atmosféru len a len prínosom.

Pokračovalo sa niekoľkými skladbami z Matosovej sólovej dosky (Rio, Looking back) ďalej skladbou z albumu jeho poslednej regulérnej kapely Shaaman (Distant thunder) a prišlo už aj na prvé takmer spomienkové skladby z obdobia začiatkov kapely Angra (Angels cry) a dokonca Viper (Living for the night/Cry from the edge z roku 1989). Práve pri posledne menovanej sa spevák trošku viac (až sentimentálne) rozkecal a povedal divákom aj zopár viet v slovenčine, čo sa samozrejme stretlo s obrovským ohlasom. Po tomto príjemnom pokeci sa kapela odobrala do zákulisia a prenechala pódium gitaristovi André Hernandesovi, ktorý sa pred divákmi predviedol svojim viac než zdatným umením. Postupne sa členovia vrátili a napojili sa do skladby Nothing to say (Angra), ktorú už ku koncu svojho sólového výstupu stihli gitaristi odštartovať. Pre mňa a určite aj časť ostatných následoval prvý vrchol večera – pomalá balada Fairy Tale (Shaaman), ktorá je úžasne vygradovaná . Toto bola myslím prvá skladba v ktorej sa André postavil aj za klávesy a okrem spevu si zahral aj príjemný klavírny podklad. Fantastické. Po niekoľkých ďalších skladbách sa opäť vyprázdnilo pódium a ostal na ňom „iba“ bubeník. To, čo 17 ročný chalan v následujúcich pár minútach spustil, bolo vzhľadom na jeho vek naozaj obdivuhodné . Dovolím si tvrdiť, že Eloy je minimálne v rámci Brazílie ohromný talent a bude o ňom určite čím ďalej tým viac počuť.



Už po prvých tónoch následujúcej skladby Lisbon som vedel, že pôjde aspoň o tak intenzívny zážitok ako v prípade Fairy Tale. Opäť výborne stupňovanie,energia a prevedenie naživo. Srdcervúco odspievané refrény nenechali chladným určite nikoho, kto skladbu poznal. Plynulo sa prešlo na orchestrálne intro (Unfinished allegro) a pamätníci určite vedeli, že bude následovať posledný song koncertu - speedmetalová jazda Carry on. Tým aj kapela skončila svoju „serióznu“ časť vystúpenia a spustila podmazovú improvizáciu, počas ktorej spevák predstavil publiku členov kapely, poďakoval za všetko a spomenul, že sa tu asi opäť čoskoro objaví kvôli spolupráci s bratislavským symfonickým orchestrom. Postupne členovia odchádzali z pódia až na ňom nakoniec ostal len sám André, ktorý si len pre seba uchmatol najväčsí aplaus. Na úplný záver sa celá kapela vrátila a spoločne sa poklonili publiku, dostali od niekoho z prvých radov flašu šampusu, ktorú aj hneď otvorili a posunuli naspäť. Mal som z takéhoto záveru naozaj mimoriadne príjemný až dojímavý pocit a verím tomu, že kapela na tom bola podobne. Dúfam, že sa naplnia Andrého slová a čoskoro nám zasa predvedie svoju tvorbu, ale v orchestrálnom prevedení. Určite si to nenechajte újsť. To isté platí aj pre Castaway.

P.S Chcel by som sa poďakovať Petre za poskytnutie svojich záberov. Jej ďalšie fotky nájdete na http://www.fotozw.os.sk/ .

Castaway setlist:
Castaway, Heaviest burden, Sanity embraces, This integration, Patterns, Wanting seed, Choices, Different place, Letters in the sand, Carry on my wayward son (Kansas cover)

Matos setlist:
Menuett (Intro), Letting go, Rio, Looking back, Distant Thunder (Shaaman), Angels cry (Angra), Living for the night/Cry from the edge (Viper), gitarové sólo André Hernandes, Nothing to say (Angra), Fairy tale (Shaaman), Separate ways (Journey cover), How long, bubenícke sólo – Eloy Cassagrande, prídavok: Lisbon (Angra), Unfinished allegro/Carry on (Angra), Jam (Queen)









2 Comments:

  1. vosje said...
    Tento report jsem našla po dlouhé době, takže reaguju poněkud opožděně :-) V každém případě moc děkuju za pěkný report, při kterém jsem si příjemně zavzpomínala. Už se moc těším na dubnové koncerty u nás v ČR.
    Důvod, proč jsem hledala byl setlist z Bratislavy, takže děkuju za podrobné vypsání skladeb, nebyla jsem schopná všechny si vzpomenout.
    Sickmo said...
    Dik za pozitivnu reakciu. :)
    Ten setlist bol uplne dokolany a dufam, ze ho nebudu velmi menit do buducna.Skoda, ze v BA sa uz ziaden jeho koncert nechysta. :(

Post a Comment