MASTERS OF ROCK 2008 - Vizovice, Areál likérky Rudolf Jelínek - 10. - 13. júla 2008
S rovnakou pravidelnosťou ako sa deň s nocou strieda aj my vám prinášame každoročný report z najväčšieho rockového festivalu našich západných bratov Čechov MASTERS OF ROCK. A to, že festival opäť narástol dokázali usporiadatelia, ktorý neváhali a tentokrát natiahli program na plnohodnotné dlhé 4 dni kvalitnej hudby, dobrého piva a skvelej zábavy!!!
Hneď na úvod musím pochvalne zareagovať na výborný zvuk takmer všetkých menej či viac známych kapiel a na promptný zásah upratovacích čiat, ktoré sa počas celého festivalu mimoriadne činili a likvidovali vršiace sa kopy plastových pohárov a iných odpadkov.
Štvrtok 10.07.2008
Rattle Bucket (CZ) , Doga (CZ), Sirenia (Nor) , Korpiklaani (Fin), Ministry (USA), DEF LEPPARD (UK), AVANTASIA (Int.)
Štvrtkový program otvárala domáca partička RATTLE BUCKET, po ktorej na stage došli Třincom zdomácnený a v rámci MOR panensky sa prezentujúci izaiášovci DOGA.
V podstate overené a odskúšané festivalové hity z Tŕince skúsili aj na vizovické obecenstvo a čuduj svete, fungovalo to! Žiadne zbytočné exhibície, priamočiary, spevný a skočný český bigbeat tak aby si refrén Nejsi nevinná či Když chlapi tančí mohol zarevať každý.
Po českom okienku nastúpil na pľac prvý zo zahraničných hosti, nórsky odpadlíci od TRISTANIE, kapela združená okolo Mortena Velanda - SIRENIA. Neškodný stredno-rytmový gothic/doom so súčasným soundom, hutnými samplami a predhranými zbormi. Na festivale sa predstavili po prvýkrát aj s novou speváčkou, Španielkou Ailyn, ktorá zaujala viac zjavom ako spevom. Ten spočiatku nebolo veľmi počuť. Slečinka počas celého vystúpenia zápasila zrejme so zlým odposluchom, pretože spievala neisto a miestami veľmi falošne. Rovnako chvíľu trvalo kým pán zvukár vytiahol druhú gitaru ( 8strunný Ibanez). Našťastie po The other side sa to zvukovo vylepšilo. Z novinky pridali ešte One by one a My mind's eye, kde sa v istejšom svetle čo by vokalista predviedol Morten Veland.
V domácich končinách už viac než známi skoční Fíni KORPIKLAANI naservírovali divákom svoju porciu folkmetalu. Tradičné domovskou fínštinou odhulákane popevky miestnemu zábavy chtivému obecenstvu neprekážali. Skrátka tá správna kapela na “vesnickou tancovačku“!
Krstný otcovia, proklamátori industriálneho rachotu americký MINISTRY sa pred vizovickým publikom schovali za vysoké ploty. Hneď po prvých “tónoch“ bolo jasne, že 50tnik Al Jurgensen si nebude ani tentokrát dávať pred ústa žiadne servítky a nohu z plynu nestiahne. Kapela sa s ničím nekašľala a naprala to obecenstvu plnými priehrštami. Intenzita a sila z nich priam sršala. Al zavesený na svojom olebkovanom mikrofóne zbustrovaným hlasom vylieval svoju zlosť na (ešte stále) súčasného prezidenta USA Georga W. Busha. Keď sa na videoprojekcii objavila americká vlajka, kde sa namiesto bielych hviezd v modrom podklade objavili hákové kríže, bolo každému jasné, že svoj antibushizmus dotiahol do maximálne extrému.
V reve mu veľmi zdatne asistoval aj zvyšok ansámbelu, najvýdatnejšie snáď gitarista PRONG Tomy Victor. Narozdiel od iných kapiel nešidili nejakými playbeckmi a k vystúpeniu si prizvali živého klavesáka a púštača samplov. Najväčší dôraz bol v rámci zvoleného konceptu pochopiteľne kladený na posledné tri albumy. Pre všetkých staromilcov pridali na záver ešte dva rázne kúsky So what a Just One Fix. Prevalcovaný, rozdrvený som čakal na láskyplné a ukľudňujúce vykúpenie od Hluchých Leopardov.
Playlist: Lets go, Watch Yourself, Life Is Good, No W, The Last Sucker, Waiting, Worthless, Rio Grande Blood, Señor Peligro, Lies Lies Lies, So what?, World, Just One Fix (pozn. Playlist nie je podľa poradia)
Presne hodinku po industriálnych kráľoch nabehli na pódium britský aristokrati DEF LEPPARD. Ich štadiónový hymnický hard rock bol ako stvorený pre akciu akou je MOR. Veľká, a nie zbytočná pochvala patrila opäť zvukárovi. Tak konkrétny, mohutný a pritom čistý zvuk nemala dlho žiadna kapela. Možno až na basu, ktorá miestami trčala nad všetkými nástrojmi. Ďalším bodom k dobru, ktorý je možný pripísať práve tejto legende je, že počas ich setu areál likérky nezažil väčšiu masu ľudí čoby podporovali kapelu, tak bezkonkurenčne a spontánne reagujúcich! Prepracovaná svetelná šou len dotvárala kulisu štadiónovej star. Vynikajúce vokály trojice gitaristov miestami kazil nie príliš presvedčivý spevácky výkon Joa Elliota. Je fakt, že vo vysokých pasážach to nebolo až také isté ako v tých stredných. Čo “odflákol“ pri speve to dohnal v pohybovej prezentácii.
Úvodné dva songy (Go, C´mon c´mon) z veľmi podareného nového albumu “Songs from the sparkle lounge“ predelili zborovkou Rocket.
Potom to bola už len jedna obrovská plejáda veľkých hitov z rokov minulých. Po tiahlej Love Bites zaradil Rick Savage trochu atypické basové sólo, v ktorom viac ako svoju hudobnú zdatnosť prevetral funkčnosť basových efektov. Tento čas zatiaľ využila štvorica na prezlečenie a zrejme aj malé občerstvenie. Obaja gitaristi Vivian Campbell a Phil Collen obnažili vrchnú časť svojich tiel, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden dvadsiatinu či tridsiatnik a spievali čo im hlasivky stačili. A to prosím pekne pánom tiahne na päťdesiatku! Klasický hit Hysteria zahrali v jemne pomalšom tempe, no aj tak na počudovanie jednoruký borec Rick Allen so svojou sadou bicích predvádzal neuveriteľné kúsky ( ja viem ono ten samplík sem-tam vypomohol... no a?!)
Na záver nádhernej rockovej show nemohlo zaznieť nič iné ako Let´s Get Rocked. Po ktorej ešte dlho predlho dav neutíchal.
Playlist: Go, Rocket, C´mon c´mon, Animal, Mirror Mirror, Make Love Like Man, Love Bites, Rock On, Hysteria, Armaggedon it, Photograph, Pour Some Sugar On Me, Rock Of Ages, Let´s Get Rocked
Sen všetkých fanúšikov speedmetlových eposov sa stal skutočnosťou a Tobi Sammet pritiahol po nekonečných rokoch doprosovania sa svoj cirkus AVANTASIA na dosky čo znamenajú svet.
Vďaka prvým dvom dielom metalovej opery, ktorú mnohí skalní fanúšikovia žánru prirovnávajú ku klasike Keeper Of the Seven Keys od HELLOWEEN si Tobi, okrem pekne naplnených bankových účtov, získal aj ďalšie zástupy fanúšikov ochotných čakať na svojho miláčika.
Vystúpenie pojaté štýlom: „Ja Tobias a tí druhí ktorí sú tu dnes so mnou aby to opäť nebol EDGUY“, otvoril rádiovým singlom Twisted Mind. Po nej si na pódium priebežne prizýval už jednotlivých hostí zvučných mien. Hneď druhú skladbu, rovnako ako aj zvyšok vystúpenia nakopol stále škaredší a stále lepšie spievajúci Jorn Lande. Myslím si, že nebyť jeho účasti nemala by táto maškaráda žiadny zmysel.
Ako ďalší štatisti sa predstavili André Matos (ex ANGRA, ex SHAMAN) ten spieval aj party speedmetalovej ikony Michaela Kisskeho. A musím dodať, že celkom zdarne, aj keď kuvičie hlasy nedajú na Kisskeho dopustiť a vždy sa nájdu jedinci, ktorí si radi rýpnu, že to nebolo ono. Na živo trochu nevýrazný Bob Catley (MAGNUM), Kai Hansen (GAMMA RAY), Oliver Hartmann (ex-AT VANCE), ktorý sa predstavil zároveň aj ako (falošne solujúci) druhý gitarista.
Ako gitarista sa po mnohých rokoch predstavil na živo producentský mág Sascha Peath spolu s klávesakom Mirom, obaja zodpovedný za celú škálu skvelých power a speed metalových kapiel. Aby chlapcom z EDGUY nebolo smutno na záverečných pár štychov si za bicie sadol bubeník už spomenutej kapely - Felix Bohnke. Ženské osadenstvo reprezentovali Amanda Somerville a Cloudy Young.
No vráťme sa k samotnej pompéznej, bombastickej a jedinečnej show.
Po tiahlej Inside Tobi využil svoje manipulačne schopnosti a po zahlásení, že sa z dnešného vystúpenia bude točiť DVD dostal jemne letargické obecenstvo do riadneho varu. Aj keď aj jemu osobne to v ten večer pár krát pekne hlasovo zaškrípalo.
Skladby odsýpajú, starinka streda novinku, speváci sa menia, zbory otriasajú pódiom, obecenstvo šalie, ruky sa medlia, vrecká sa plnia. Vyzerá to tak, že každý je spokojný.
V záverečnom prídavku sa objavuje vo slušivom cylindri Kai Hansen s Henjom Richterom (obaja GAMMA RAY) a dajú si The Toy Master. Úplný koniec patril medley Sign of the Cross+ The Seven Angels a predstaveniu všetkých zúčastnených. More neskrývanej vďačnosti, úprimných úsmevov, a huráá poďme do hajan...zámer sa podaril, všetci sú radi!
Playlist: Twisted Mind, The Scarecrow, Another Angel Down, Prelude, Reach out for the Light, Inside, No Return, The Story Ain´t Over, Shelter From the Rain, Lost in Space, I don´t Believe in your Love, Avantasia, Serpent in Paradise, Promised Land, The Toy Master, Farewell, Medley: Sign of the Cross+ The Seven Angels.
Piatok 11.07.2008
Komunální Odpad (CZ), Totální Nasazení (CZ), Jaksi Taksi (CZ) , Dying Passion (CZ), Dark Gamballe (CZ), Fourever (Swe), Engel (Swe), The Sorrow (Aut), Haggard (Ger), Sabaton (Swe), ANNIHILATOR (Can), OOMPH! (Ger), Moonspell (P)
Z piatočného dopoludňajšieho bloku českých kapiel najviac zaujali moje uško domáci DYING PASSION s energickou a výborne anglicky frázujúcou speváčkou. Kapela ponúkla moderný crossover/post doom s vkusnými samplami. Kvalitný set s veľmi slušným zvukom ukončili coverom od FAITH NO MORE Ashes to Ashes.
DARK GAMBALLE v aktuálnej tvorbe úplne eliminovali pôvodnú “gambalčinu“ z textov a uprednostnili rodnú češtinu. Nenáročný elektro metal doplnili patričnou image. Spevák aj tento rok zablikal rozkošne rožkami a na záver si struhli nadmieru vydarený cover od PRAŽSKÝ VÝBĚR – Zubatá.
Blok inokrajných kapiel otvorili tri rozkošné barbinky zo Švédska FOUREVER.
Stalo sa už pekným zvykom, že organizátori pozvú nejakú tú babskú kapelu, ktorá viac ako hudobnou produkciou zaujme svojim vzhľadom. Nie inak tomu bolo aj v prípade FOUREVER. Trio predviedlo vcelku milú ukážku ženského šarmu a neškodného (aj keď po úvodných výpadkoch skôr ne-)gitarového metal n rollu. Baby zrejme po neúspešnom semifinále MISS Svergia dostali intenzívny mesačný kurz hry na nástroje a poď ho na pódia. Zo zmesi rovnako znejúcich skladieb asi najviac vyčnela hulakáčka Shout my name! Aspoň, že bolo na čo pozerať keď už hudobne nič prevratné nepriniesli. Obzvlášť potriasanie obrovskou blonďavou hrivou bubeníčky bolo impozantné.
Po mierne uzývanom sete škandinávskych krások nabehli na stage ich krajania ENGEL. A to bola iná káva. Rázny, našliapnutý neothrash/ core metal ako vystrihnutý zo školy AT THE GATES. Precízne zmáknuté hutné rify, jemné elektronické podmazy, striedanie tvrdého a melodického spevu. Práve onú jemnú polohu ukázal krikľúň a pódiový šialenec Mangan Klavborn v priam rádiovo hitových Casket closing a Next closed Door.
ENGEL má zatiaľ na konte jediný album „Absolute Design“, ktorý na festivale dôkladne prevetrali. Aj keď by sa zdalo, že kapela je na hudobnom poli nováčik opak je pravdou. Jej členovia sú ostrieľaný korzári; basa: Michael Håkansson (EVERGREY), gitary: Niclas Engelin (Gardenian, In Flames) a Marcus Sunesson (The Crown) – obaja hrajúci na biele Ibanezy IceMan.
Len tak pre zaujímavosť, bubeník kapely mal asi najchudobnejšiu sadu zo všetkých: rytmičák, kopák a floor tom. Okrem toho iba jediný činel, ktorý do konca setu úplne roztrieskal. Napriek tomu bicím vo výslednom zvuku nič nechýbalo. Veľmi milé prekvapenie festivalu.
V podobnom duchu sa javili byť naši južný susedia, rakúsky THE SORROW. Ich setu však chýbal ona tmeliaca myšlienka akú mali ENGEL. Spočiatku sa to javilo ako keby každú skladbu poskladali z navzájom nesúrodých chaoticky pôsobiacich rifov. Nakoniec sa predsa len ukáznili a zakotvili pri goetheburskom razení s občasnými core úletmi.
Ďalší účinkujúci si vybrali na prípravu dlhší čas. Bodaj by nie na pódium malo prísť dlho očakávané symfonicko-metalové teleso HAGGARD čítajúce spolu viac než jednu desiatku muzikantov.
Využili atypické pódiové rozmiestnenie. Bicie dali na vyvýšenú ľavú stranu a uvoľnený stred prenechali sláčikovej sekcii. Celé ich vystúpenie bolo žiaľ poznačené veľmi zlým zvukom, ktorý sa ani do konca setu nepodarilo nastaviť tak, aby sa našiel optimálny pomer medzi orchestrálnou a metalovou zložkou, a
vôbec jednotlivými nástrojmi ako takými. Do karát im nehrala ani relatívne skorá hodina. Viac by sa im hodila tma s príznačnou svetelnou show. Tým pádom navodenie správnej nálady a atmosféry ich príbehov, vychádzalo napriek ich snahe navnivoč. Všetky emócie a harmónie obsiahnuté v ich hudbe ostali kvôli zvuku potlačené. A to musím uznať, že sopranistka Su patrila tento rok medzi spevácku elitu. Niečo málo zahrali aj chystanej novinky "Tales of Ithiria". A ako na potvoru HAGGARDu ešte skrátili set, takže kompozíciou Awaking the Centuries ukončili svoje vystúpenie.
Vlaňajšia živelná prezentácia švédskych SABATON spôsobila, že tento rok namiesto pár stoviek sa prišlo zabaviť na ich muzike niekoľko tisícok, ktoré riadne zaplnil plochu pred pódiom. Hralo sa, vtipkovalo, pobehovalo po pódiu a pripíjalo českým pivom. Basák Pär Sundström tradične z neodmysliteľným úsmevom na tvári premeriaval pódium z jedného konca na druhý. Odznelo aj niekoľko vecí z nového albumu The Art of War a samozrejme zaručené hity: Panzer Battalion, Attero Dominatus, Primo Victoria, Metal Machine. Pieseň Cliffs Of Gallipoli z nového albumu sa dokonca stala No.1 vo švédskej singlovej hitparáde. Kapela za ten rok viditeľne narástla a dospela čo sa pódiového prejavu, hráčskej zdatnosti a komunikácie týka. Ale aj tak nestratili svoju sympatickú tvár.
Kanadský thrashobijci ANNIHILATOR bolo presne to, čo sa žiadalo po bojovných Švédoch. Trochu poctivej gitarovej techniky a rifov. A neuhnúť ani o piaď z nastolenej údernosti. Jeff Waters a spol. podobne ako na brnenskom koncerte, kedy predskaovali americkým kolegom ICED EARTH, predviedli to najlepšie čo mali doma na policiach.
Po nádhernom intre Crystall Ann, dobre naladený Jeff odpálil čoby spevák, svoju show songom King of the Kill. Celý čas sa škeril, moshoval a z rukáva súkal jeden skvelý rif za druhým. Samozrejme k mikrofónu sa dostal ešte niekoľko krát. Set list nie nepodobný tomu brnenskému doplnili o chuťovečky navyše: In Command, W.T.Y.D. Speváčik Dave, ktorému to až na vysoké falzety v Alice In Hell a Fun Palace spievalo výborne, natoľko vyhovuje šéfovi spolku, že s ním plánuje nahrať aj ďalšiu dosku, čo nebývalo zvykom.
Jeff predstavil obe svoje červené V-éčkové gitarové krásavice; poľský NOX a nový prírastok v zbierke EPIPHONE, ktorú dokonca v Never Neverland rozsvietil. Veľmi podarený set uzavreli nejakým hardrockovo znejúcim coverom. Dojem z ináč výživného koncertu kazilo na môj vkus pridlhé ladenie medzi skladbami.
Z mne nepochopiteľnej akejsi vyššej (manažérskej) moci sa do najlukratívnejšieho primetimu dostali ničím výnimočný germánsky pochodový disko metalisti OOMPH!.
Na portugalských vlkolakov MOONSPELL sa čakalo prekliate dlho, ale oplatilo sa! Suverénne najlepšia kapela tohto dňa a možno aj celého festivalu.
Po tajomnom intre sa zaplnilo pódium čiernou hrozbou. Perfektná súhra hudby, pohybu a svetiel vytvorila desivú atmosféru aj bez monumentálnych kulís. Rázny začiatok s dvoma piesňami z nového albumu predstavili Ribeira v tej drsnejšej spevovej polohe. Do nového albumu pichli ešte asi dvoma štychmi, ináč sa hrali osvedčené tutovky: Opium, Vampiria, Wolfshade. Fernando bol počas celého koncertu vysoko komunikatívny a správne burcujúci, k tomu pridal malú dávka teatrálnosti, to aby nebola nuda – hold rodený frontman! Hrubý spev striedal s ponurohlbokými polohami. Pozíciu samplmana a príležitostného klávesaka dokonale zvládal druhý gitarista. Bubeník MOONSPELL mal jednoznačne najnabuchanejšiu sadu bicích na festivale, čo aj patrične využíval.
Po Full Moon si na štyri prídavky nahodil Fernando dobre padnúci červený plášť, čo s dokonalou hrou svetiel vytváralo veľmi impresívny obraz. Posledná skladba z nového albumu First Light, bola zároveň ich posledná skladba večera. Nutno poznamenať, že znamenitého večera!
Playlist: Tragic Heights, Night Eternal, Wolfshade, Love Crimes, Opium, Nocturna, Scorpions Flover, Blood Tells, Invaded, Vampiria, Alma Mater, Full Moon Madness, In Memoriam, Finisterra, From Lowering Skies, First Light
sobota 12.07.2008
Existence (CZ), Salamandra (CZ), KJU: (Ger), Alestorm (UK), Horkýže Slíže (SK), Stormwarrior (Ger)
Tristania (Nor), Brainstorm (Ger), Arakain + Plzeňská Filharmónie (CZ), AMON AMARTH (Swe) ,
APOCALYPTICA (Fin), My Dying Bride (UK)
Sobotňajší deň sa niesol v znamení časových posunov, skracovania setov, pestrého hudobného gulášiku a večerného dažďa.
Po veľmi vydarenej jazde speedmetalovej SALAMANDRY zarachotili na MOR už dobre známi nemecký crossoverový KJU.
Škótsky piráti ALESTROM sa po úspešných hodnoteniach svojho debutu javili ako nádejný spolok, ktorý by rovnako ako vlani SABATON mohol strhnúť na svoju stranu nie jedného fanúšika heavy metalu. No chyba lávky. Mládenci na živo pôsobili veľmi nezohrato s nepresnými nástupmi a nie veľmi presvedčivým spevom.
Zato slovenský rockový všeparodici HORKÝŽE SLÍŽE bola kapela k zožratiu. Krátke rázne, spevné songy a všadeprítomný humor opäť riadne zahustil plochu pred pódiom. Kukovci sa ani veľmi nemuseli snažiť. Ich notoricky známe popevky: Horí ti maštaľ, Bicie v 85, Líza a Vendy, Logická hádanka, L&G song, Malá Žužu, Bernardín ovládal snáď každý. K tomu zopár dobre mierených Kukových vsuviek a komentárov a o kotol bolo vystarané. Set skončili o nejakých 10 minút skôr a zmeny outfitu a RNB soul sme sa nedočkali. Škoda, lebo náladu urobili vskutku znamenitú.
Oldschoolový STORMWARRIOR dali nie len svojím image, ale hlavne hudbou spomenúť na roky osemdesiate, dobu kedy frčal ACCEPT či RUNNING WILD. Mierne tuctový heavík na mňa však veľmi nezapôsobil..
Po štvrtkovej SIRENII som bol zvedavý ako svoj rolu zvládne jej staršia sestra TRISTANIA. Na živo ponúkli nevinný gothic metal s elektronickými podmazmi a štipkou progresivity, to všetko zabalené do slušivého plne znejúceho zvukového kabátu.
Rovnako ako v prípade prvej spomenutej, aj TRSTANIA len toť nedávno vymenila vokalistku. A keďže na severe sa už všetky solídne speváčky minuli, hrabli aj oni do južných častí Európy. Pre zmenu do slnečného Talianska. Šarmantná a postavou nevysoká Mariangela Demurtas nahradila Vibeke Stene. Myslím, že spevovo si počínala istejšie ako jej španielska konkurentka, aj keď mi akosi chýbala potrebná charizma. O zvyšné vokály sa podelili dvaja mužský zástupcovia, dvorný skladateľ Anders Hidle - gitara a rev a Osten Bergoy - čisté spevy.
Napriek tomu, že zahrali overené fláky z prelomového albumu Beyond the Veil, mi ich set aj vzhľadom na relatívne skorú hodinu, prišiel akýsi nemastný–neslaný. Viac by im sedelo komornejšie, klubové prostredie.
Playlist: Libre, Angellore, Shadovman, Mercyside, The Wretched, Down, Beyond the Veil, Sacrilege, World of Glass
Po mierne fádnom vystúpení Nórov, bol power metal nemeckého kvinteta BRAINSTORM ako obliatie živou vodou. Technicky vyspelý, energický a paradoxne negermánsky znejúci metal s dokonalým, výborne spievajúcim a charizmatickým leadrom Andym B. Flackom. Ten človek bol na neudržanie; neustále v pohybe, liepajúc sa na konštrukciu pódia, spievajúc v nultom rade priamo pred tvárami publika, dokonca si trúfol na veľmi odvážny stagediving a z rúk fans ho musela stiahnuť ochranka. Skrátka úžasný frontman, ktorému každé jeho číslo oplácalo obecenstvo neutíchajúcim aplauzom a pozitívnu energiu vracalo späť. To sa to potom hraje! Neveľký kotlík pod pódiom sa po druhej, tretej skladbe rozrástol na riadny húf. Hralo sa prevážne z novinky Downburst, ale nezabudlo sa ani na výborné staršie veci: Worlds are comin´through, Shiva´s Tears. Kapela zároveň predstavila novú basovú posilu Antonia Ieva z FARMER BOYS, ktorý zapadol viac než dobre. Ďalšie z milých festivalových prekvapení tohto ročníka!
Všetky posuny a skracovania sobotňajšieho dňa mali jedného spoločného menovateľa - domácu metalovú stálicu ARAKAIN. Tá mala na tento večer pripravené špeciálne vystúpenie s Plzenskou filharmóniou, podľa slov Honzu Toužimského , druhé a posledné v ich kariére (Honzo, nikdy nevrav nikdy!). Nazvučiť viac ako 40-členné teleso spolu s kapelou, a speváckym zborom, to už chcelo riadnu dávku zvukárskeho kumštu a skúsenosti. A že sa to Ondrovi Martinkovi (dvorný zvukár ARAKAIN) podarilo v rekordne krátkom čase mohli potvrdiť všetci prítomní. Takto komplexne mali byť nazvučený piatočný HAGGARD.
Klasické hity tým získali nový šat. Výber pochopiteľne zúžili skôr na pomalšie a stredne-tempové songy (podobne ako na ich DVD z pražského EDEN-u) s výnimkou Amadeus, Gilotína a Vir. Síce plný, hutný a pritom vyvážený sound, kvôli orchestru a dirigentovi vyvolával dojem, že skladby zneli ešte ťažkopádnejšie a pomalšie ako ich originálne verzie. Honza udomácnený v roli frontmana je každou show lepší a lepší a o jeho angažovaní v skupine dnes nikto nemôže pochybovať.
Aj keď kapela hrala výborne a celok vyznel zaujímavo, mne osobne viac sedí ich tvrdá metalová tvár.
Playlist: Bláhová víra, Karavana slibu, Amadeus, Muzeum Zla, Marilyn, Návrat Bohu, Strom Života, Gilotína, Ztráty a nálezy, Apage satanas, Vir
Vikingom z ďalekého severu AMON AMARTH hralo spočiatku všetko do karát – padajúci súmrak, lepšia svetelná show, i priazeň obecenstva. Paradoxne v prvých eposoch zápasili s nie práve najlepším zvukom čo sa čoskoro v dobre obrátilo a kapela aj fans si to mohli parádne užívať. Vokalista Johan Hegg je na pódiu skutočne zviera a to nie len zjavom, ale aj brutálnosťou prejavu. AMON AMARTH svojim melodickým, výpravným death metalom priam navádzali k headbangingu a na pódiu to skutočne vyzeralo ako jedna víriaca záplava vlasov. S Odinom po ich boku ponúkli českým fans všetky zásadne hity: The Persuit of the Vikings s nezameniteľným rifom či Valhalla Awaits Me. Nanešťastie počas ich vystúpení sa strhol hotový Raknarog a lialo ako z krhle.
Žiaľ vidieť po štvrtýkrát set fínskych violončelistov APOCALYPTICA sa mi vďaka intenzívnemu dažďu nepodarilo a prečkal som ho v ako-tak suchom stane.
Anglický doomový melancholici MY DYING BRIDE dokonali dielo skazy sobotňajšej noci.
Aaron Stainthorpe a spol. v úvode vsadili na šľapavejšie skladby: Here In The Throat, The Songless Bird, to zrejme aby publikum hneď nerozplakali. Ich rady mierne omladli a opekneli. Na poste huslistky a keyboardistky sa predstavila územčistá Sarah Stanton, a basovú gitaru obsluhovala šarmantná napol Japonka Lena Abé. Je pravdou, že doom metal nepatrí medzi moje najobľúbenejšie žánre a necítim sa byť v tejto škatuľke až tak doma. No MDB podali svoj set veľmi oduševnene s patričnou dávkou depresie a smútku. Zároveň veľmi pekne a uchu lahodiaco. Aaronov slušný no strohý prejav a plačlivý spev, väčšinou v čistých polohách a len minimum pohybu dokonale umocňovali pochmúrnu atmosféru patriacu k danému štýlu.
Playlist: Here In The Throat, The Songless Bird, From Darkest Skies, And I Walk With Them, The Cry Of Mankind, The Snow In My Hand, Blackheart Romance, Vest Choirs, To Remain Tombless, The Dreadful Hours
nedeľa 13.07.2008
Power 5 (CZ), E!E (CZ), Endless (CZ), Nil (CZ), Bloodbound (Swe) , Communic (Nor), Volbeat (Den)
Gotthard (Swi), SONATA ARCTICA (Fin), WITHIN TEMPTATION (Nl), Die Apokalyptischen Reiter (Ger)
V posledný festivalový deň sa ma zmocňovala únava a čoraz nutkavejšia chuť to zbaliť a pobrať sa domov. No povinnosť zaznamenať aspoň čo–to nakoniec zvíťazila.
Po pestrom českom štvorokienku prišli na rad Švédi BLOODBOUND . Mimochodom tento ročník bol na švédske kapely viac než plodný. Škandinávci predviedli sýty a vyzretý power metal s hlasovo veľmi dobre podkutým vokalistom a skvelými sekundantmi v zboroch. Výber skladieb pozostával z obidvoch doterajších opusov: “Nosferatu“ a minuloročnej dosky “Book of the Dead“. Všetci milovníci nenútenej melodiky, ráznych a úderných rifov Made in Sweden si v podobe BLOODBOUND prišli na svoje.
Na nórsky COMMUNIC som sa obzvlášť tešil. Táto mladá trojica v svojej tvorbe tmelí to najlepšie z power a prog metalu nevermorovského strihu. A fakt, že tak náročné hudobné jazdy, zložité rytmické frázovania a rôzne obraty zvládajú pri krásne plnom zvuku len s jednou gitarou je úžasné. Ako neskôr vyplynulo zo zbežného rozhovoru s hlavným mozgom kapely Oddleifom Stenslandom, druhej gitare ani do budúcna neuvažujú. Ten sa zároveň zaskvel ako veľmi kvalitný vokalista. Skladbami, hoc trochu dlhšej stopáže, prevetrali všetky tri svoje doterajšie albumy.
Playlist: On Ancient Ground, Frozen Asleep In The Park, Waves Of Visual Decay, Payment Of Existence, Unpredictables Of Life, Raven's Cry, Communication Sublime
Nový objav dánskej rockovej scény, skupina VOLBEAT boli na propagačných buletinoch charakterizovaný ako čistokrvný rock ´n roll, či „ELVIS metal“. Na živo však táto partička pôsobila ako správne nabrúsený a živelný spolok, ráznejšia METALLICA v období niekde na pomedzí albumov Load a Reaload ( to vďaka veľmi podobnému frázovaniu Michaela Poulsena a Jamesa Hetfielda). Motorkárska muzika, ktorá nikoho neurazí, neprekvapí, ale zároveň poteší.
Na švajčiarskych hardrockerov GOTTHARD, sa opäť čakalo neskutočne dlho. Nečudo veď sú to správny rockový matadadori, ktorým úprava zovňajšku a správne naladenie trvá v ich veku trocha dlhšie.
To čo sa potom strhlo v priebehu nejakej hodiny a pol sa dá nedá nazvať ináč ako 100% rocková jazda so všetkými pózami a klišé, v tom najlepšom zmysle slova. Spevák Steve Lee pohybmi a komunikáciou viac ako kohokoľvek pripomínal leadra AEROSMITH Stevena Tylora, hlasovo ale na úplne inej úrovni. Tento chlapík má v hrdle 24 karátové zlato. Suverénne najlepší spevák festivalu! Tvorba a výsledný sound skupiny, stojí a padá na ňom. Zároveň to bol riadna rocková mánička - počas setu si niekoľko krát odbehol do zákulisia upraviť frizúru! Prirodzenou komunikáciou pretavil vystúpenie do dokonalej symbiózy medzi kapelou a obecenstvom. Výborne dopĺňaný vokálmi a nad všetkým sa vznášajúcimi hammondkami si celú show spolu so zvyškom bandu patrične užíval. Sólové vstupy dokázali jednotliví muzikanti nenásilne zakomponovať do záverov skladieb, čo pôsobilo prirodzene a nenarúšalo atmosféru koncertu. Songy z aktuálneho CD Domino Effect i staršie veľké hity: Mountain Mama, Anytime Anywhere a Parplovska hulákačka Hush boli len jedny z mála vecí vďaka, ktorým si kapela hravo získala obecenstvo na svoju stranu. Rafinované a ľahko stráviteľné popevky súkala kapela s hravosťou a šarmom im blízkym.
GOTTHARD by si som s kľudným svedomím postavil na piedestál vedľa ďalších rockových veličín typu: WHITESNAKE, DEF LEPPARD, DEEP PURPLE či už spomenutý AEROSMITH. Škoda, že sa kapele nedostáva takého uznania, potenciál, hity i skúsenosti na to má.
Po lejaku, ktorý nastal na konci ochutnávky švajčiarskych syrov prišla na stage s viac ako 45 minútovým meškaním fínska SONATA ARCTICA. Po tak skvelom koncerte ako zahrali GOTTHARD mali severskí melodici veru neľahkú a nezávidenia hodnú úlohu.
Posilnený o nového gitaristu, ktorý bojoval s malými technickými problémami keď mu vypadávala gitara, pôsobilo spočiatku Fínske kombo dosť otráveným dojmom. K pohode neprispievalo ani mokré pódium, pohyb po ktorom bol na okraji rizika úrazu. Paradoxne nie najlepší zvuk prehlušovali hromové bicie.
Na posledných počinoch sa Tony Kakko už tak zarputilo nedriape do speedmetalových výšok, o to divnejšie bolo počuť songy z prvého albumu „Ecliptica“: Kingdom For A Heart, Replica, kde sa Tony hlasovo trochu hľadal. Za výdatnej spevovej pomoci klávesáka s ručnými „michaldavidovkami“ a podpory vizovického publika našla SONATA stratenú chuť a fans namiešala výdatný koktail starších i novších songov.
V stane vedľa hlavného pódia si “nádobíčko“ medzitým rozbaľoval český gitarový virtuóz, hráč firmy IBANEZ Honza “Kirk“ Běhounek a jeho spolok SEVEN. Veľmi príjemným a sympatickým spôsobom so správnym feelingom naservíroval niekoľko energických, technický nie práve najľahších kompozícii. Honzík ukázal aj niekoľko zo svojich RG-čkových krásavíc IBANEZ v rôznych ladeniach. Prekvapivo do svojej tvorby zahrnul aj speváka. Anti–imageom pripomínal skôr výčapníka v lokálnej moravskej krčme, zato disponoval slušným mäsitým hlasom. Trochu mu chýbala technika, správne frázovanie a cit pre melódiu. Ale aj tak necelá stovka prítomných, prevážne známych kapely, vytvorila viac než skvelú klubovú atmosféru.
Predposledným interprétom a pre mňa osobne krásnou bodkou za tohtoročným festivalom, sa stali už po druhý krát holandský romanticko–gotický symfometalisti WITHIN TEMPTATION. Šarmantná mamina Sharon den Adel sa predstavila v prazvláštnom baletkovskom odeve s krátkou volánikovou sukničkou. Zvyknutý na jej dlhé róby mi tento ohoz prišiel prinajmenšom... divný?! Bludný Holanďania tento krát upustili od gigantických nafukovacích kulís a aj plánované plátno z pozadia odstránili kvôli možnému vetru a prípadnému úrazu spôsobenom jeho odtrhnutím. Ako “jediná kulisa“ slúžila veľkoplošná videoprojekcia.
Veľmi decentný zvuk zo začiatku, kedy ste sa mohli rozprávať s vedľa stojacím bez toho aby ste museli zvýšiť hlas, trochu uberal z bombastickej produkcie. No po nejakej tretej skladbe vytiahol pán zvukár hlasitosť na správnu festivalovú úroveň. Oproti SONATE kapela priam prekypovala aktivitou a pohybom. Pôvabná Sharon svojim typickým spôsobom čarovala a spievala fantasticky, až som sa neraz prichytil pri myšlienke či všetky tie spevy nejdú na playback. S obecenstvom komunikovala o trošku menej ako by sa očakávalo.
V úvode sa hrali prevážne rádiovo znejúce veci z novinky The Heart Of Everything s absenciou gitarových sól. Dokonca na playlist zaradili duet What Have You Done s playbackovým Keithom Caputom... ufff no ale takéto niečo som ešte nezažil! Nové skladby nefungovali zle, no samozrejme najväčší ohlas zožali staršie pecky v závere setu: Angels, Mother Earth, Deceiver of Fools, Ice Queen. Ich koncert mal výborný dramaturgický spád, tu si človek clivo zamával tam si rezko podskočil a celé predstavenie ubehlo ako voda.
Rovnako ako pred dvoma rokmi súbor ponúkol nadštandartne vysoký výkon, ktorý bol kvalitou a prevedením vďaka podmazom a playbackom zrovnateľný s ich albumami.
Playlist: Jillian, The Howling, Stand My Ground, W.H.Y.D., The Cross, Hand of sorrow, The Heart of Everything, Forgiven, Our Solemn Hour, Forsaken, The Promise, Angels, Mother Earth, Deceiver of Fools, Ice Queen
Úplný záver celého festivalu patril nemeckým ohrublým všemetalovým majstrom katom DIE APOKALYPTISCHEN REITER. V čase keď rozbaľovali všetky tie nádherné mučiarenské pomôcky sme sa z areálu Likérky vzďaľovali s vidinou ďalšieho ročníku MASTERS OF ROCK 2009, v ktorom dúfam bude ešte o niečo menej duplicitných kapiel. Opakovanie nie vždy býva zárukou úspechu...
fotos by mercery, www.incipitum.sk
